...hľadá sa ľudské teplo

sny z púpavy, život z piesku

2011-10-09T14:46:00.001+02:00

Ruky večne modré od atramentu. V taške zošit a ceruzka. Snívala som vždy viac, ako bolo zdravé. Na papier som zo slov stavala hrady a keď bolo treba, búrala som ich gumou. Toľko som toho chcela povedať...

Teraz na snívanie nie je sila. Myšlienky mi prebehnú hlavou tak rýchlo, že sa nestihnú premeniť na slová. Ostáva z nich len pocit, na ktorý je každá ceruzka málo zastrúhaná. Keď nedávam pozor, pocit zmizne v šere izby a viac ho niet.

Ruky plné záderov. V taške mobil, na ktorý nikto nevolá, kľúče, ktoré ma nechcú pustiť domov a doklady. Tie jediné plnia svoju úlohu. Keď ma celý svet pokladá za dieťa, nebezpečne prezrádzajú, že už nie som dievčatko...

o tajnostiach

2011-04-21T00:19:00.001+02:00

Súhlasím s Tomášom Ulejom, že by sme nemali dovoliť vlastnému Facebooku, aby bol lepší ako my sami. A vlastne nielen tejto nástenke ľudskej duše by sa to malo odoprieť, ale všetkým miestam, ktoré ponúkajú priestor na virtuálny exhibicionizmus.

S ťažkým ukazovákom musím priznať, že som sa nechala zlomiť. Rada by som bola to dievčatko, ktoré poznáte v kreslenej podobe. V písanej forme sa zdám byť šarmantá, vtipná (nebojím sa povedať že až zábavná), jednoducho dievča s dobrým vkusom. Zeditujem si myšlienku, prihodím obrázok, videjko a ilúzia je dokonalá.

Live mi to však nejde. Naživo nie je toľko času... Naživo ľudia nečakajú, kým sformulujem názor alebo potešujúce konštatovanie. A je úplne jedno, že by sa zmestilo do 140 znakov. Naživo som iná, tichá, rozmaznaná sociálnymi sieťami. Priveľa vecí si nechávam pre seba a pre Twitter. A skutočný svet má o mne menej informácií, ako stihol nazbierať Mark Zuckerberg za dobu môjho zotrvania na fb.

Dnes som počítala. Presne s troma priateľmi na fejsbuku som sa nikdy nerozprávala tvárou v tvár. A preto sa vyzývam – čo sa stalo na Twitteri či nástenkách, nech nezostane len e-štebotom.

Would you like to meet ME?

staničná

2011-04-14T21:47:00.000+02:00

Čakanie je nevďačná činnosť. Výsledok je vždy vo hviezdach, a ja nie som dobrý astronóm. O Polárke som sa dozvedel len vďaka nanuku, ktorým ma kedysi niekto zalepil. Ani teraz na tie žiarivé bodky, kvôli ktorým sa romantici štverajú na vyvýšené miesta, nevidím – očný kontakt nám zastiera strecha hlavnej stanice. A okrem toho, vonku je aj tak ešte svetlo.

Vietor sa pred vchodom hrá s prázdnou plechovkou od piva. Naveky opustený obal hrkoce na asfaltovom chodníku pred budovou a sem-tam cinkne o kovovú zárubňu vchodových dverí. Ozvenu je počuť až k prvému stánku so sušeným ovocím. Ach tento stretávací priestor... Na chladnej dláždenej podlahe je všetko, čo povyšuje bežnú vidiecku železničnú stanicu na dopravný uzol. Pukance, noviny, blato, rozliate pivo v kúte, nahryznutá šunka zo včerajšej bagety, pot z kupé a štipľavý smrad záchodov, žuvačky na podlahe a na podrážkach, vreckovky a slzy.

Ona nevyronila ani jednu, keď odo mňa odchádzala. Jednoducho ma nechala tu. Môj pohľad odprevádzal tmavomodré sandále a v nich jej bledé nohy. Kdesi v ich prostriedku začínali kvetované šaty. Od ramien až ku kolenám na nich rástli vlčie maky. Nemám tie kvety rád.

Stále neverím, že by sa pre mňa nevrátila. Pozerám sa smerom ku schodom, ktorými zmizla. Neviem sa pohnúť z miesta, ani odvrátiť zrak. Čakám, že pribehne späť a ja zase uvidím jamky v jej ružových lícach. Márne.

Ľudská vrava zapĺňa staničné priestory. Kdesi v diaľke je počuť nepravidelné klopkanie topánok. Očami hľadám pôvodcu. Na druhej strane sa spoza masy uponáhľaných postáv vynorí dievčatko. Po špinavých dlaždičkách skáče škôlku, vyhýba sa čiaram a kľučkuje pomedzi ľudí. Na jednej nohe však často stráca rovnováhu. Malými rúčkami sa po páde opiera o zem, vyzerá ako prapodivné trojnohé vtáčatko, ktoré sa snaží o prvé nesmelé krôčky. Ešte aj svetlé vlásky má rozfúkané ako perie.

Asi zbadalo, že sa na neho dívam. Nechalo škôlku tak a nedbajúc na čiary sa vybralo mojím smerom. Päťročné nôžky drobnej bábiky sa opatrne približujú, veľké modré oči žmurkajú v radostnom rytme akejsi detskej vypočítavanky. Bacuľaté líčka sa v očakávaní dobrodružstva sfarbujú doružova. V bielych šatočkách sa zohýba ku mne a zvedavo sa obzerá naokolo, akoby neverila, že môžem byť skutočný. V bielych topánočkách svietia žlté ponožky s lienkami. Alebo jahodami – čínske šijacie stroje si na vzoroch nedávajú príliš záležať. Veľké oči ešte raz neveriacky zaklipkajú, keď ma zrazu schytí a uteká so mnou cez celú stanicu.

„Mami, mami! Aha, medveď!“ kričí cez halu. „Tam ležal, pod radiátorom, niekto ho tu asi stratil,“ ukazuje dievčatko prstom na druhý koniec stanice, kde som doteraz trónil na špinavej podlahe. Visím jej v ruke za nohu a mám možnosť prizrieť sa bližšie jej ponožkám. Predsa len sú to jahody.

„Preboha, veď musí byť celý špinavý,“ znechutene ma trhá mama z drobnej ruky a vyobracia ma tak, až som rád, že som len plyšový medveď a namiesto žalúdka mám molitan. Napriek protestom škôlkarky sa ma nemôže chytiť, kým neprejdem očistnou kúrou v práčke. Zvyšok ich konverzácie nepočujem. Mama ma hodí do igelitovej tašky a kamsi sa natriasame. Len dúfam, že nie sú romantičky. Nemám chuť na žiadnu lúku s hviezdnym nebom. Ja by som radšej skúsil tú Polárku.

out of wonderland

2010-12-30T21:52:00.007+01:00

Vyrástla si
Kde je tvoj Králik
teraz, Alenka?

(pic: alice-in-wonderland.info)

V nočnom vlaku

2010-12-28T23:30:00.002+01:00

Ľudia sa na mňa zvláštne pozerajú, keď sedím s hlavou vytočenou k oknu. Čo tam môžem vidieť, veď je tam len veľké čierno.

Majú pravdu. No mňa práve to nič za špinavým oknom dokáže zabávať celú cestu vlakom. Kým mi pokrčený záves odtláča do líca ornamenty, hľadím do tmy. Hľadám v nej fliačky v šedých odtieňoch, farebné žiarovky vianočnej výzdoby a svetlá vlaku.

A niekedy, len tak obyčajne, pozorujem v tom ufúľanom okne ľudí v mojom kupé. Na svetielkovo-čiernom pozadí. Pretože jednoduché veci sa najlepšie robia okľukou.

24 Silvestrov

2010-12-12T02:40:00.007+01:00

Posledný deň v roku otvára šampanským a veľkým hlukom nové nádeje. Začnem cvičiť, písať, učiť sa, nájdem si dobrú prácu, nebudem vrčať na svet, prečítam celú knižnicu, dám všetky skúšky, kúpim si kvet, odolám čokoláde a obhrýzaniu si nechtov... Samé smelé plány. Roztápajú sa s jarným snehom, nepočkajú ani na prvosienky.

Môj posledný, dvadsiaty druhý nábeh na Nový rok, sa mi dnes zdá ako z iného sveta. Vlastne to aj bolo inde, hoci 5 minút pešo od mojej novej červenej stoličky. Na zemi, s punčom v ruke a tušeným ohňostrojom kdesi nad Dunajom, načala spolubývajúca predsavzatia. Chcela zachrániť svet. Čo som si priala ja, si už nepamätá ani pohár, vtedy natlačený ovocím a opitý rumom. Viac ako predpoveď budúcnosti ma zaujímalo to, ako na druhý deň vstanem do práce. Sviatočné služby...

Moje predsavzatie bolo určite vzletné, plné fráz, ako to len ja viem. Ale priala som si, boli to samozrejmé veci. Vtedy samozrejmé. Keď sa roztopili všetky snehuliaky a objavili sa prvosienky, moja každodennosť zmizla ako krvopotne zosmolený článok v zavírenom počítači. Potrebovala som nájsť pevnú pôdu pod nohami. Ani som si nevšimla, že na nej ležím s rozbitým nosom. Odvtedy mám pocit batoľaťa. Chvíľu kráčam, od únavy spadnem, niekto mi pomôže na nohy, ale potom sa ponáhľa preč...

Jednu zdvíhačku zvládol aj môj dvadsiaty tretí Silvester. Na rozdiel od predošlých, tento mal aj priezvisko. Bez šampanského a hrmotu mi nakreslil novú nádej. Nesľuboval. A možno aj sľúbil, len si to nepamätám. No ponáhľal sa preč. Asi som si ho zakríkla. Presnívala som sa.

Snáď príde ďalší. Aspoň na konci decembra.

Ľudia bez masiek. Hrdinovia Jedného sveta

2010-11-30T07:23:00.001+01:00

Byť sám sebou
(SR / 2009 / 24 minút)

Vojak, asistent poslanca v Európskom parlamente. Predseda Socialistického zväzu mládeže. To všetko je hlavný hrdina dokumentu Byť sám sebou. Snímka vznikla ako bakalárska práca študenta VŠMU Jakuba Julényho.

V necelej polhodinke prináša pohľad na osobu mladého, 28-ročného zakladateľa novodobého SZM, na jeho aktivity a trochu aj jeho presvedčenie. Jeho filozofiu predstavuje cez obrazy z demonštrácie proti kapitalizmu, stretnutia hŕstky mladých komunistov a zábery z mladíkovho bežného života.

Nielen režim, ku ktorému vzhliada tento mladík, je minulosťou. Ako z minulého storočia pôsobia aj niektoré výjavy, do ktorých nás režisér vnáša. Zraz prestarnutých stranníkov sa začína hymnou proletárov – Internacionálou, ktorú starší pán prehráva z kotúčového magnetofónu a do sály ju šíri mikrofónom.

Neviem, či ma uspalo počasie alebo príliš tmavé zábery v zhasnutom kine, no zdalo sa mi, že mi v dokumente chýbalo viac z jeho pohľadu na svet. Na človeka, ktorý sa zúčastňuje protestov či zakladá mládežnícke organizácie pre nadšených komunistov, mi pripadal veľmi mierny a kultivovaný. A hoci rozprával celý čas, veľa som sa o ňom nedozvedela.

Ale ako vravím, mohlo to byť zníženou koncentráciou. Tú spôsobila aj neprirodzená tmavosť celej snímky. Neviem, či to bola chyba kina, alebo zábery autor upravoval náročky. No v každom prípade som na plátno sliepňala tak dlho, až ma to prestalo baviť.

Arsy – Versy
(SR / 2009 / 23 minút)

Študentským filmom, no omnoho podarenejším, bol dokument Mira Rema. O návrate ľudí k prírode sa toho natočilo, napísalo a narozprávalo už kopec. Režisérovi sa však podarilo nájsť natoľko zaujímavého človeka a spracovať to tak dobre, že Arsy – Versy sa vám nemôže nepáčiť.

Ľuboš, hlavná postava snímky, je pán okolo päťdesiatky. Žije na dedine so svojou mamou, chodí na bicykli, veľmi nepracuje a fotí netopiere.

Fotiek vystrašených škriekajúcich zvieratiek má na mraky, takisto aj snímok zo svojho detstva. O tom, i o jeho ďalšom živote sa dozvedáme z rozprávania samotného Ľuboša, jeho mamy a diktafónových nahrávok, ktoré si Ľuboš nahrával pri rôznych príležitostiach. Počas tejto sviežej dvadsaťminútovky rozosmieval svojimi výtvormi i komentármi z diktafónu celé kino. Dokonca aj staršiu pani sediacu predo mnou.

Prvý slovenský režisér, ktorý sa inšpiroval pri svojom filme Planétou opíc a snímku natáčal v otcovom Warburku. („Ket Američani spravili taký film, ja som chcel Husákovi urobit radost. Tak som si povedal, že socialistický amatér musí urobit čosi, aby tromfnul tú Ameriku!“). Človek, ktorý obrátil svet hore nohami v dokumente, ktorý na päťdesiatke festivalov získal okolo 30 ocenení.

Ilja
(SR / 2009 / 30 minút)

Dokument o živote a smrti jedného cynika. Snímku o významnom hudobnom skladateľovi Iljovi Zeljenkovi začal režisér Ivan Ostrochovský nakrúcať pred siedmimi rokmi. Najskôr o jeho kariére, postupne o názoroch na život a keď sa prevalila Zeljenkova choroba, i o spomienkach a smrti.

Vidíme posledné roky muža, ktorý sa zaslúžil o hudbu k takmer stovke filmov a ktorého tóny sprevádzali po celý život. V starobe čoraz častejšie. Sám v dokumente priznal, že mnohokrát nemohol večer zaspať. Hudba v hlave mu nechcela dovoliť. Jeho hlavu opustila až v roku 2007.

Silný dokument, s miestami až mrazivo cynickými názormi na vlastné prežívanie a dožívanie, nás sprevádza Zeljenkovým životom prostredníctvom filmových záberov z rodinného archívu, či výpovedí jeho manželky a spolupracovníkov. Do jeho vnímania môžme preniknúť pri záberoch zo skúšok Zeljenkovej symfónie Oswiencim a o tom, ako vnímal prítomnú starobu a prichádzajúcu smrť porozprával sám. Ilja.

nočné seansy

2010-06-29T02:57:00.000+02:00

Samota je kritická po druhej ráno. Vtedy, keď už mozog vypína, srdce bije ďalej. Ale pre jeho zhovorčivý tlkot sa už nedá nájsť nikto, kto by počúval. Prechádzam sa spiacou Prievidzou, sabinovské chodníky šúchajú moje topánky. V Kežmarku už nevládzem. Sadám si na studený obrubník. S mŕtvou hlavou v rukách nadávam na slávu miest z 29. strany

národné záujmy

2010-03-07T20:43:00.002+01:00

"A čo ma ešte najviac zhnusilo bolo to, že sa chystajú robiť niektorí nezodpovední politici protest detí. To je zneužívanie školopovinných detí na hnusnú špinavú protinárodnú politiku," povedala v piatok Anna Belousovová v diskusii De Facto s Richardom Sulíkom.

...o tomto zneužívaní sa budeme dozvedať v najbližšom čase častejšie, ako by bolo pre naše zdravie vhodné. ako zafunguje zneužívanie detí zodpovednými politikmi na pronárodnú politiku, uvidíme presne o mesiac...

život z konzervy

2010-02-25T20:17:00.002+01:00

Bojím sa robiť veci nanečisto. Uvedomila som si to včera. Kdesi medzi regálmi s mliekom a hranicou kráľovstva sladkostí.

Mala som s tým problémy už od hodín slohu. Bez konceptu som si netrúfala začať robiť čistopis. Porušila som to len raz – na maturite. Vtedy na nečistopis nezostával čas. Z úvahy o knihách som nestratila ani bod.

Myslela som si, že keď vyrastiem zo svojich najobľúbenejších kvietkovaných šiat, vyrastiem aj zo života „z konzervy“. Škoda, že som šaty vyhodila. Ak by platila moja nevyskúšaná teória, aj po tých rokoch by som sa do nich vošla.

V rade, čakajúc na salámu, som si včera dookola cvičila, ako si od predavačky vypýtam 15 deka malokarpatskej. Trénovala som dlho. Pred presklenou expozíciou údenín sa zbehli hádam všetci, ktorých do obchodov vypľul skončený pracovný deň. Keď som sa dostala na rad, odrapkala som naučenú prosbu o salámu. No teta za pultom mi oznámila, že malokarpatskej už niet. Celý tréning mi bol odrazu nanič. ,,Tak toto,“ narýchlo som vyberala očami náhradu a nedostatok slov som nahradila prstom, ktorý ukazoval na poslušne zloženú vežu zo šunky.

V živote na koncepty nebýva čas. Nedá sa naplánovať, vždy sa do neho natlačí niečo neočakávané. Vo väčšine prípadov však salámu nahrádzajú živšie organizmy. Prečo sa teda tak veľmi spolieham na plánovanie, keď stopercentný úspech prinášajú samé spontánnosti?

blbé otázky

2010-02-25T11:35:00.005+01:00

"Is there anyone out there who would like a private concert in their living room (from me)?"

pýta sa Jamie Cullum naTwitteri.

Dúfam, že si bude robiť do zošitu bodky. Záujemcov sa síce nedopočíta, no mohlo by z toho byť aspoň príjemné výtvarné dielko.

Lietajúci tanier, na ktorý verí každý

2010-02-13T00:12:00.004+01:00

Hoci sa každoročne udeľujú ceny za neskutočné "zlepšováky", ktoré nezmenili svet, len napomohli svojmu autorovi na druhý svet, existujú také, ktoré úspešne plnia rubriky pre domácich majstrov. Stane sa ale, že z kôlničiek a dielní sa prederú do obchodov a stanú sa legendou, ktorú si vychutnávajú milióny ľudí bez toho, aby vedeli čokoľvek o ich príchode na svet.

Málokto by tušil, že lietajúci tanier, v zahraničí plachtiaci vzduchom pod názvom frisbee, vznikol z koláčovej formy. Práve hádzaním obalov od koláčov si pred päťdesiatimi rokmi krátili voľné chvíle študenti z americkej Columbia High School. Plastovú hračku z foriem urobil Walter Fredrick Morrison a pod názvom "Pluto misa" na ňu predal práva v roku 1957. Pod novým názvom Frisbee podľa miestnej pekárne sa predalo asi 200 miliónov kusov lietajúceho taniera. Ťažko povedať, koľko času strávil hádzaním lietajúceho disku samotný vynálezca, frisbee-ový boh mu ale vyčlenil na tú najzákladnejšiu hru - život - presných 90 rokov. Polstoročie po vyrobení prvého lietajúceho taniera prehral včera boj s rakovinou.

Dnes je frisbee nenahraditeľnou výbavou nedeľných piknikov v parkoch po celom svete, či plážových radovánok na rozpálenom piesku. Z voľnočasovej aktivity sa postupom času stal seriózny kolektívny šport s nejednotne určenými pravidlami, no medzinárodnými súťažami.

Na Slovensku pôsobí osem ultimate frisbee klubov, z ktorých viac ako polovica funguje na území hlavného mesta. Aj keď sa pravidlá pre hru líšia, základom je kolektívny duch. "Súťaživosť je podporovaná, ale nikdy nie za cenu straty vzájomného rešpektu medzi hráčmi alebo na úkor radosti zo samotnej z hry," píše sa na stránkach Slovenskej asociácie frisbee.

Výpadky písania ospravedlňujú prevádzkovatelia webu tým, že sú na čerstvom vzduchu a hrajú. Pre členov asociácie je lietajúci tanier láskou, vášňou, zábavou, priateľstvom a všetkým zvyšným zároveň. Humor hráčom nechýba, o čom svedčia aj názvy frisbee klubov ako Mental Discorders, Discredit, Outsiderz či dámska zostava z LayDs.

v zásobách

2009-12-01T14:26:00.006+01:00

...chcela by som toľko vecí. Ale celé moje chcenie končí ako moje články... V redakčných zásobách...

obrázok: via flickr

listy budúcemu manželovi

2009-11-08T14:42:00.002+01:00

Dnes chodia po svete dvaja zranení ľudia. Jeden, ktorého to úprimne mrzí a jeden, ktorého mrzí, že si myslel, že ho to mrzieť nebude.

„Som idiot,“ napísal Partizán. Dievčatko so zápalkami pochopilo. Už včera malo zvláštny pocit. Dlho sa neozýval, to u neho po viac ako sto esemeskách za pár dní nie je zvykom.

„Mal si ťažký víkend?“ opýtalo sa ho. Na najbizarnejšej nástenke ľudských pocitov nechal ráno odkaz, že si myslel, že konečne dospel. Dievčatko bolo ešte naivné, pýtalo sa ďalej. Dostalo odpoveď, ktorú postupom času začalo očakávať. „Som idiot,“ zopakoval.

„Hlavu hore, Partizán, veď vonku svieti slnko,“ chcelo ho potešiť. Alebo seba? Na klávesnicu notebooku stekali horúce slzy. Ani slnko ich nevedelo vysušiť, Dievčatko sa mu otočilo chrbtom.
Neviem, či plakalo kvôli tomu, že nevedelo, ako veľmi má rado človeka, ktorý sa jej zrazu stratil. Alebo preto, že neočakávalo, že by mu to mohol urobiť práve on.

Chcelo svetu povedať, že sa skončilo niečo, čo nestihlo začať. Nechalo si to až na tieto riadky, žiadna z násteniek si to kvôli pokazenej povesti nezaslúži...

pod lampami

2009-10-21T14:35:00.005+02:00

Myslela som si, že toto bude jeden z blogov, ktoré nikdy nenapíšem. Na to, aby som verila osudom či znameniam, som príliš racionálna bytosť.

Zdá sa mi, že chodím z práce čoraz neskôr. Ja to však len pocit, skutočnú vládu nad časom má teraz jeseň. Skracuje mi dni, ako sa jej zapáči.Aj v pondelok som svoju vyhriatu stoličku opúšťala až za tmy. Zbalila som papiere a sobotnú prílohu, na hlavu nasadila čiapku a takto vyzbrojená som kráčala v ústrety noci.

Osud, na ktorý neverím, mi bez čakania privolal autobus a som sa na jeho čiernych sedadlách ponorila do kultúrnej časti novín. Lúskala som profil čerstvej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, keď tu zrazu doslúžilo svetlo. Šuchotavý papier som zložila na kolená a v tme sa rozhliadla po svete.

V strede autobusu stál Chlapec s vlasmi. Svetlo z druhej polovice približovadla mu láskyplne ožarovalo pravú polovicu. Začala som rozmýšľať, o čo všetko prišli ľudia vynálezom elektriky. Thomas asi ľudí nemal rád. Okradol nás o skutočný svet. Lampy nás zvádzajú k žitiu v paralelnom živote knižných hrdinov a na ten svoj civilný pri nich často zabúdame. Elektrónky televízorov zas vťahujú divákov do cudzích existencií a nevlastných pocitov. Estetické hodnoty sa predsa dajú hľadať aj bez osvetlenia.

Poloosvietený Chlapec sa pobral do ožiarenej časti autobusu. “Nechoď, čo robíš?” kričala som za ním v duchu. Hneď ako si sadol na miesto, kam som už nedovidela, bzučivá neónka sa znova prebrala k životu. Nabudúce budem rozsvecovať s rozumom.

author error no. 2

2009-09-21T08:19:00.003+02:00

Aj šafrán treba občas poliať. Trochu prekopať zem, vytrhnúť plevel, ktorý sa stihol omotať okolo stoniek. Poupravovať okolie, nech to aspoň ako-tak vyzerá. Nech sa nemusíme hanbiť pred susedmi, že ich hriadky vyzerajú k svetu a tie naše ako kauflanďácke rožky po nálete dôchodcov.

Vôbec netuším, ako vyzerá šafrán. Ani či je dostatočne vysoký na to, aby ho mohla obrásť nejaká otravná rastlina. A vôbec netuším, prečo som zadala nový príspevok...

Čakala som dlho s novým postom. Celé leto som dúfala, že príde niečo, niečo radostné, milé, dokonca až rozkošné, čo bude stáť za to, aby bolo ďalším veselým blogom. Čakávala som ho na schodíku na balkóne izby číslo 19. S kolenami pod bradou, objímala som si lakte a pri nohách mi chladla nie vždy čerstvá káva.

Už tretí týždeň maľujem mapu, aby sme sa nabudúce našli. No na cestu nakreslenú atramentom sa mi každé ráno vyleje káva. Modrohnedé machule suším, utieram, ale nič z toho. Chodníčky sa stratia a ja musím vymeniť prst na mape za autobus, lebo inak sa stratím. Napriek tomu, že dostúpim zo schodíkov na bratislavský asfalt, strácam pevnú pôdu pod nohami. Zopár krokov s rukami vo vreckách, zastavenie na červenú, čierno-bielo cez zebru, potom znova a ešte raz. Veľký výskok na chodník, jeden pohľad na zeleninovú výstavu pri stánku, prebaletenie cez cestičku vyšliapanú naprieč trávou. Míňam jeden kontajner, zoskočím z chodníka, druhý smetiak a hop na obrubník. Potom už len vážna promenáda popri rozospatých slnečníkoch a sklenom výhľade z kaviarne, päť schodov, veľký úsmev na vrátnika a ťuk pre výťah.

Päť poschodí nad zemským povrchom je vrtkavým podkladom. Lietam v tých výškach a vždy sa bojím, že ma prievan odfúkne kam sa mu bude chcieť. S veľkými očami a malou dušičkou sa snažím tváriť ako všetci naokolo. No čím viac sa snažím, tým menej mi to ide. Veľké oči skryjem za modrú stenu priehradky, pevne sa chytím stola a snažím sa neuletieť s prievanom.

Nech už to skončí. Zatvorte niekto tie dvere na balkón! Rozfúka mi šafránové šťastie...

akosi došli slová...

2009-07-24T22:18:00.004+02:00

... a so slovami aj všetka energia, ktorú som si odkladala na horšie časy. Zabudla som, kam som si ju napchala - prehľadala som všetky šuflíky, vrecká, zaručené tajné skrýše. Okrem dvoch kamienkov na dne skrine som však nič neobjavila.

Nerobím nič vyčerpávajúce, dokonca by sa dalo povedať, že nerobím takmer nič. A napriek tomu ráno nevládzem otvoriť viečka, ktoré cez noc nabrali ťažkotonážnu hmotnosť. Z postele leziem po štyroch s vlasmi smerujúcimi na všetky strany. Veľmi oceňujem, že Zuzka čerstvo po zobudení vidí svet len ako veľkú milú škvrnu... Oči rozliepam cestou za teplou vodou na rannú kávu, no ani akokýkoľvek dobrý pomer mlieka a nesky ma nedokáže presvedčiť, že tento deň bude pekný. Alebo aspoň znesiteľný.

Nastupujem do zeleno-žltého autobusu s malou dušičkou a visím na čomkoľvek, aby som sa ubezpečila, že jedinú oporu nájdem aj tak len vo veciach pevne ukotvených v podlahe. Závidím každému, koho smiech počujem na druhý koniec bratislavského približovadla a radšej nespomínam. Bolo by mi smutno.

Už nepozerám po ľuďoch, unavené oči radšej sledujú prebúdzajúce sa mesto. Najradšej by som sa schúlila do najbližšieho kúta a ostala tam nevidená, nepočutá. Hoci ten pocit mám často aj bez umiestnenia v rohu. Mám pocit, že všetkým prekážam, otravujem, som nesamostatná. Asi to tak bude. Pre človeka, pre ktorého je jedinou istotou len betón pod nohami, je ľahkosť bytia naozaj neznesiteľná...

o históriach (zažitých i zapísaných)

2009-06-02T15:34:00.003+02:00

Návraty k spomienkam sú najbolestnejším zabíjaním času. Nerania len hodinové ručičky a odtrhnuté strany z kalendára, ale predovšetkým dušu. Najmä, ak si uvedomí, že to, čo už bolo, sa nikdy nezopakuje.

Ja mám svoju históriu zapísanú a odloženú. Na stovkách papierov práve vytrhnutých z čohokoľvek, čo bolo poruke, v drobnostiach, ktorými plním dávno obsadenú krabicu od dávno vyhodených topánok, fotkách zozbieraných pri najrôznejších príležitostiach a v naj(ne)vhodnejších chvíľach, v tajných priečinkoch porozhadzovaných po celom počítači. Pre istotu.

Sedím s prázdnom v hlave. Na posteli porozhadzované záznamy minulosti... Smutný pocit...

liga proti zabúdaniu

2009-05-21T10:24:00.001+02:00

Ak by ste hľadali experta na zabúdanie, dobrovoľne sa hlásim. Bez papierika som ako stratené mačiatko, ktoré sa bojazlivo prepletá medzi regálmi, kŕčovito zvierajúc červenú rúčku nákupného košíka. Mrmlem si popod nos “maslo, štyri rožky, Jar, granule, saláma a ešte niečo“ ako tajnú formulku na odkliatie skamenenej sochy v parku. „No jasné, párky!“

Pri problémoch s nákupmi to nekončí. Nepamätám si zvyčajne ani priebeh práve prežitého dňa, mám problém spomenúť si na zloženie obedu a ak by ste odo mňa chceli, aby som zopakovala už počuté, trpko by ste to oľutovali. Neviem, kde sa vo mne berie táto deformácia. Možno že v priebehu rokov som si už zvykla na to, že všetko zabúdam a preventívne sa už nesnažím nič zapamätať, aby mi to znovu nevyfučalo z hlavy. Možno je to naozaj ako s mojou lenivosťou – uvedomujem si ju, ale nechce sa mi natiahnuť sa pre vankúš a pridusiť ju.

Práve preto som sa kedysi dávno rozhodla písať si denník. Aby som zaznamenala všetko podstatné, čo sa mi prihodilo, alebo nad čím som uvažovala a v prípade núdze sa k tomu vedela vrátiť a doplniť si biele miesta. Alebo ak by som si na onú udalosť alebo deň nevedela absolútne spomenúť, aspoň si prečítať jeho históriu a urobiť si približný náčrt, nech aspoň vyzerám, že viem, o čom je reč. Neznášam totiž slová “Pamätáš, ako sme....“najmä vtedy, keď mi absolútne nezapína.

aj ľudia z časopisov majú obyčajné problémy

2009-03-30T22:06:00.004+02:00

Učím sa žiť internátovým životom. Myslím, že si zatiaľ vediem celkom dobre, i keď nepoznám nikoho naľavo od svojich dverí.

Dnes som prvýkrát otvorila na čiesi klopanie. Za dverami stál chlapec, druhák z názorovej strany Atteliéru. V bielom vyťahanom tričku, modrých trenkách si pýtal kľúče od práčovne, ktoré mala požičané moja spolubývajúca.

Tak aj chlapec s názorom na samozvaného cenzora internátneho internetu musí občas preprať spodky...

radšej nespomínať

2009-01-29T18:09:00.001+01:00

"Nepoznám profesiu, v ktorej by sa viac a hlbšie ako v žurnalistike prelínali "malé" dejiny jednotlivca s "veľkými" dejinami spoločnosti...
Ale v tejto súvislosti, žiaľ, nepoznám ani smutnejšiu slovenskú (iba slovenskú?), možno všeobecne ľudskú vlastnosť, ako je zabúdanie. Jej kontúry bizarne vystupujú najmä pri profesii, akou je novinárstvo, ktoré sa často puncuje za kronikára doby, korektora spoločenského vývoja, zrkadlo národa..."

(Slavo Kalný: Páni novinári)
_____________________________________________________
...však by ste neuhádli, kto by sa dnes dožil 90 rokov?

zmrznutá motivácia

2008-12-08T22:13:00.002+01:00

Zase nevidím ďalej ako dva kroky pred seba. Sedím na posteli plnej omrviniek od káveniek, s kávou pri nohách. Za posledné dva mesiace som stratila akúkoľvek chuť žiť, ešte aj tie posledné zvyšky, čo som si pestovala, polievala, zhnili a odkväcli s prvými zimnými mrazmi.

Nedeľné podvečery, kedysi pokojné a svetlé, zmenili farbu a teplotu na tmavo a studeno. Na balkóne prechodného prístrešia v Trnave stávam na studených kachličkách v čiernej mikine so zápalkami vo vrecku a o trištvrte na šesť počúvam odbíjanie kostolného zvonu chladným mestským vzduchom. Keď doznie zvon, štekajú psy, na susednom dvore šuchoce mikroténové vrecúško do rytmu novembro-decembrového vánku. To nedeľné ticho býva čarovné. Na balkóne ma chytá panika z každého pohybu mimo kachličiek, mimo tohto dňa, mimo tento moment...

Nemám pocit, že prežijem ďalší deň, dokonca ani koniec toho dnešného. Čoraz častejšie mi býva smutno, ani neviem za čím, za kým, prečo. Len cítim vnútri veľa prázdna, ktoré sa nedá naplniť vínom ani písmenkami. Ani celým morom slov. Bolo by krásne zaplaviť slanou vodou všetky vyprázdnené miesta, na ktoré mi je zima. Aj keď by to prípadne mohlo poriadne štípať, mám pocit, že tú bolesť by som zvládla. Bolela by menej ako omrzliny.

Nemam rada ľudí. Nemyslím si, že sú úprimní ku mne, ku sebe, k svetu. Ja taktiež nie som úprimná, prečo by boli oni? Moja voľakedajšia barančia povaha sa od posledného strihania vlny zmenila na vlčiu. Vyjem, štekám, hryziem. Som nepríjemná. Pričasto nenávidím.

Alebo závidím? Som vždy tá zlá, škaredá, hlúpa. Prestáva ma to baviť, no hádať sa nechcem. Preto si skrývam krivdy do vrecka a keď mi z neho začnú vypadávať, mám ich plné dlane a hádžem ich po komkoľvek. Keď mám už ruky prázdne, začne ma to triafanie mrzieť. Škoda, že už vtedy býva neskoro.

Mám chuť ujsť z tohto sveta, preč od všetkých. Ale kam sa pobrať, aby som nikomu neublížila? Snáď len na ten balkón...

hmlisté pondelky...

2008-10-13T23:04:00.002+02:00

...sú super.

Nie je síce vidieť ani na krok, ale je úžasné kráčať chodníkom bez toho, aby ste videli cieľ. Jediné, čo si môžete vybrať, je smer.

Takmer všetci chodia jedným chodníkom. Je krásne, keď si niekto vyberie vlastnú cestu. Škoda len, že na svojej trase málokedy stretne iných ľudí.

author error

2008-10-11T12:32:00.009+02:00

Nebojte nič, ešte som tu. Aby som ospravedlnila svoj dočasný výpadok písania, budem sa trochu vyhovárať na nedostatok času, myšlienok, tém, kyslíka a podobne dôležitých vecí. Ale to všetko osobne.

Popri polievke zo sáčku, padajúcich gaštanoch a vŕzgajúcich skriniach sa zo všetkých síl snažíme zabývať sa v novom bytíku. Už druhý týždeň vetráme von oknom zašlú históriu našej retro izby. Všetko, čo sa nám však doteraz podarilo, boli dva gaštany, čo nám spadli dovnútra z neďalekého stromu a ľahká forma jesennej nádchy z prievanu. Zatuchlina ostala v izbe. Gaštany sme už vyhodili.

Rada by som vyvetrala veľa vecí. Hlavu napríklad. A čudné myšlienky, čo v nej smrdia. Celý minulý týždeň sme strávili s Kačkou v hlbokých depresiách a v knihách. Kač nadávala, že sa jej nechce čakať na osud, ako jej to odporúča ujo Coelho a mne bolo tak všeobecne nanič. Konkrétne dôvody som radšej nehľadala. Budem sa riadiť tým, že sa musím napiť skôr, ako uvidím palmy...

Hľadali sme znamenia, či sa o nás osud už náhodou nezačal zaujímať, ale nejako si už žiaden z týchto omenov nepamätám. Ale voľajaké sa vyskytli. Budem postupne updateovať, ak si na nejaký z nich spomeniem.

bývanie je fun

2008-10-10T21:37:00.003+02:00

Máme retro bytík. Napriek prvotným ťažkostiam s privykaním si na nové podmienky a školský rok sme začiatok októbra zvládli.

Ešte z detstva si pamätám, ako voňala "světnice" u babičky, kam sa často nechodilo. Keď som mala čas sa stratiť, otvorila som veľké dvere a vkĺzla som dnu. Za žltými dverami s bielou záclonou na skle bol iný svet. Voňal babkinou mladosťou a nejakou zvláštnou voňavkou v zelenomodrom flakóne. Na drevenej posteli boli poukladané obrovské periny, do ktorý sa čarovne skákalo. Sedávala som v okne a vdychovala vôňu izby a pozerala do sviežeho vonkajšieho sveta.

Keď sme otvorili dvere do retro-bytu, ovalila ma podobná aróma, len s o čosi ťaživejším duchom. Ostala nám s Kačkou asi najveselšie vyzerajúca izba. Tiež mala nažlto natreté dvere a sklo prekryté záclonou. Rovnako žltou. Koberec bol červený. Pravidelne vytrhaný vzor pôsobil desivo, vyzeral ako po útoku epileptickej mačky. Okno bolo dokorán, no vzduchu v izbe to vôbec nepomohlo. Zatuchlina bola zavretá v starých drevených skriniach, ktoré každým pohybom ich veľkých dverí vŕzgali ako pes, keď mu skočíte na chvost. Našťastie nehrýzli.

Oproti skriniam bola pod zaprášeným obrazom J.K. jedna posteľ a okolo nej na koberci dve čudne vyzreajúce škvrny. Nesnažili sme sa prísť na to, ako sa tam dostali.

V byte pred nami bývala stará nemobilná pani (áno, všimli sme si... na vysávači vyselo závesné rameno, pomôcka na vstávanie z postele), ktorá zjavne čerstvo zomrela (a našťastie to nebolo v našej izbe, i keď tak vyzerá). Bytík blízko centra teda narýchlo vypratali, vytepovali koberce (až na ten náš) a dali na prenájom. Trnavský podnikateľský duch je proste jedinečný.

A nie je to jediný duch, ktorý v Trnave pôsobí. Teta z nášho bytu sa po odídení z tohto sveta asi zase až tak ďaleko neodobrala. V pondelok sme nevedeli pochopiť, kto otvoril dvere na balkón a vetral v kuchyni, keď sa okna ani dverí v ten deň nikto z nás preukázateľne ani nedotkol...

A čo žijúce osadenstvo? Nuž, som najstaršia. Hneď po nábytku a tete.

o šáloch a tak...

2008-09-24T02:20:00.004+02:00

Za pomoci pár kvapiek krvi z prehryznutých pier, tepla bylinkového čaju a nedostatku spánku som sa trochu zaľúbila.

Nie je to obyčajná láska. Ale napriek tomu si udržiava tú krásnu platonickú hranicu, za ktorú može vstúpiť už len sen a kde je realita prísne zakázaná.

Už dlhšiu dobu žijem kdesi medzi spánkom a skutočným dňom, večne rozospatá, strapatá s kávo v ruke. To, že naozaj nespím, mi pripomína len vzdialenosť od postele a studený vietor, ktorý padá vonku na ľudí. Namiesto jesenného lístia a gaštanov.

Za posledné týždne som neurobila nič, čo by zachránilo svet. Uplietla som farebný šál a spárala nepodarený pokus o ponožky. Krk mám teda v teple, ale na dušu mi je chladno... Čert aby vzal take nepotrebné orgány. Aj so slepým črevom.

Aj láska vraj hreje. Podľa mňa ale lepšie zohreje perina, ale nechajme romantikom a podobne postihnutým ľuďom pristor na vieru. Som smutná, tak mi odpustite, že neľúbim ľudí. Hľadám niečo hlbšie, ako lásku k človeku. Neviem to vysvetliť, len viem, že mi čosi chýba. Možno je to nejaký kútik istoty, hasičské auto alebo základ bytia. Vôbec netuším. Keď na to prídem, dám vedieť.

Ale trochu lásky som si predsa našla. Objavila som ju kdesi medzi nespavosťou a štvrtou ráno. Zabalená do deky a v objatí vyhriatej periny som nemohla zaspať do rytmu úplne neznámej hudby. No každou jednou pesničkou, každým ďalším tónom sa mi zdalo, že jednoducho nemôže len tak odísť z mojej izby. Predsa ju nepustím, keď som si ju našla...

SRo: Dnes večer folk

SRo: Flying Club Cup

I hate the world today

2008-09-17T19:43:00.007+02:00

Mám čierny pocit na duši. Keď rozmýšľam nad zajtrajškom, dusí ma tá tma, ktorá ho vypĺňa. Aj keď zajtrajšok nie vždy musí prísť. Je to všetkou zodpovednosťou, ktorá na mňa po príchode z Bratislavy padla ako strecha supermarketu pod nánosom snehu. Bolí. Strecha zavalí celého človeka a natrvalo. Zodpovednosť postihuje len hlavu. Priebežne.

Je veľa toho, čo sa povaľuje na ceste, po ktorej mám prejsť. Lenže ja sa obávam, že to nebudú kamienky alebo ježkovia. Bojím sa, že sa tam potĺkajú bágre, autobusy a bicykle. A ja s hlavou v knihe vstúpim do premávky a nevšimnem si rútiaceho sa cyklistu.

Neviem, či ho stretnem v bratislavských uliciach alebo na ceste z Magury, no v každom prípade bude náraz bolieť.

lovestain

2008-09-17T19:43:00.006+02:00

You left a lovestain on my heart

And you left a bloodstain on the ground

But blood comes off easily ...

blízke stretnutia tretieho druhu

2008-09-08T19:19:00.004+02:00

Po dvoch mesiacoch som videla Kačku. Nezmenila sa. Vrátila sa mi po dvoch mesiacoch, zaľúbená do Londýna. Na jej protislovenské reakcie som bola vyzbrojená, takže ma okrem dlhočizného radu na predĺženie ISICu nič neprekvapilo. Stretli sme sa v Trnave, dnes tam na nás čakal zápis.
Vstala som po štvrtej, sčasti ma zobudila búrka, sčasti Jimmy a sčasti vyššia prozreteľnosť. Budík si zase nepamätám.

Bola som unavená ako pes, posledných pár dní som stále pobehovala, takže únava prišla zaslúžene. Nestihla som si ani uvariť kafčo. Tašku som prehodila cez plece, nabalila jabĺčko a utekala z domu. Dážď medzičasom ustal, a tak som sa cestou vyhýbala už len napršaným kalužiam, roztrúseným po chodníku. Ulice boli bez života.

Zato na stanici to dýchalo. Môj ranný dych takmer vyrazil Šmalo, ktorý sa objavil, keď som za sebou zavrela ťažké dvere. Nalodili sme sa spolu do kupé, on vytiahol hrozno, ja imaginárne zápalky na podloženie ťažkých viečok a vybrali sa na dlhú cestu ešte čiernou krajinou. Rok sme sa poriadne nevideli a tak sme dopĺňali informačný deficit. O dve hodiny som bola prebudená a po podlahe sa povaľovali bobuľky hrozna.

V Trnave som sa vylodila o ôsmej, počkala som si na Kač a spoločne sme sa vybrali hľadať rannú kávu na prebratie. S viedenským kafčom sme nakoniec zakotvili v cukrárni na námestí. Dostala som úžasnú šnúrku priateľstva na topánky na ruku a milý zápisník. Kávičku sme kopli do seba, ohriali sa na pošte, potom v netcafé a utekali sme do školy.

Nečakala som bohvieakú organizáciu, takže dlhé rady pred študijným ani pred ISICárňou, kde sme mali vyfasovať prolongačné známky, ma vôbec neprekvapili. Bolo zvláštne vidieť zase spolužiakov po takej dlhej dobe. Najmä po všetkom, čo som za tie letné mesiace zažila.
Nemala som chuť vyvyšovať sa nad tými, čo cez prázdniny roznášali taniere s jedlom alebo makali v továrni. Len som sa jednoducho nechcela vrátiť. Ostala by som v Bratislave, so všetkými jej nedostatkami a holubmi, zvonkohrami, koncertmi na námestí, karamelovými zmrzlinami, čitárňami, panelákmi, antikvariátmi... Len nechcem ísť naspäť do Trnavy.

Ale už som tretiačka...

radšej médiá, ako rodinu. ďakujem

2008-09-07T20:38:00.002+02:00

sobota...

Kongres bol v plnom prúde, a ja som doteraz videla len jednu a štvrť prednášky a povinne jednu tlačovku. Možno je to dobre, možno by mi častejšia prítomnosť pokazila chuť z celého kongresu. Tá zatiaľ zostala jahodová. Aj keď, ako povedal wabt, aj horkosť je len chuť slín...

Z dňa si veľa nepamätám, snáď len nôžku jedného z najmilších ružomberských doktorandov a Maťov záchvat štikútky (tutk-tutk), ktorý postupne prešiel aj na nás. Odrazu znelo tutk-tutk chodbami Katolíckej univerzity a rehotali sa len zasvätení.

Po dlhom dni, toho mali už všetci plné zuby. Najmä na tých, ktorí sa na kongrese naozaj podieľali, sa objavovali prvé známky šialenstva a únavy. Konečné štádium však vypuklo až v nedeľu, keď i najzábavnejší hovorca Lukáš brázdil chodby spievajúc “Ajajaj, kukuku, sedela som na buku”.

Dobre padla večerná recepcia, ktorá sa však po odchode hostí zvrhla v syrovo-vínne hody. Na terase cukríkového hotela ostali už len doktorandi, tanier plný syru, zopár fliaš a my.

Fľaštičky sme dorazili, mliečne výrobky padli, Niku po piatom pohári vína chytil nepríjemný východniarsky prízvuk a veľmi dobra nálada. Večer sa dokončieval na chodbe druhého poschodia, s ďalším hroznom v tekutej podobe, hruškou a čokoládou z Tesca. Vo víne je vraj pravda. Plávajú v ňom aj výčitky, utopené mušky a spomienky. Úbohé mušky...

pozor na okná

2008-09-06T01:29:00.001+02:00

Cez okno je najkrajší pohľad na svet. Keď budem veľká, jedno také mi bude patriť. Čiernu obrazovku televízora vymením za drevený rám s priesvitnou hmotou a z veľkej parapetnej dosky budem sledovať cudzie životy.

"Choď ďalej od okien," lúčil sa so mnou po smutnom dni kamarát. "Dobrú noc aj tebe," pochopila som. Aj keď neviem, či mi chcel naznačiť, že všetko bude lepšie, alebo že dnes v noci nie je práve najlepší výhľad...

Cez škáru medzi bielymi dverami a zárubňou sa do izby drala šedivá depresia. Najprv si sadla na zubnú pastu, prešla zrkadlom, vankúšom na posteli a zakrádala sa za mnou. Ušla som jej na parapet, ale kým som stihla otvoriť okno, zdrapila ma za nohu a nechcela pustiť.
Zobrala som si kamarátove slová k srdcu a notebook ďalej od lákavej parapetnej dosky ružomberského okna. Na vysvetľovanie, ako som sa k nemu dostala ( k oknu v RK), je veľa hodín a málo času. No ja sa predsa pokúsim.

Kedysi dávno som Nike sľúbila, že prídem pomôcť na kongres, ktorý organizovala ich univerzita. Čím viac sa blížil jeho dátum, tým menej chuti som mala ísť tam. Dobrovoľný dobrovoľník chutí horšie ako trojdňová odstáta ranná káva na stole. Pozbierala som zvyšky síl, čo mi ostali po Bratislave, nejaké čistejšie oblečenie a nahádzala všetko do batohu.

streda...

Vlak nám išiel o 7.44. Ráno v novom meste mi zobralo všetku silu a aj ten zvyšok chute dobrovoľníčiť, ktorý som si priviezla vlakom. Sedela som ako nechcené dieťa pred škôlkou. Ale chápala som. Nika s Filipom plávali vo svojom akvárku ako nadopované rybky, po dvoch mesiacoch sa stretli s ľuďmi, ktorých nevideli celé prázdniny. Musela som si zvyknúť na nový vzduch, čerstvé prostredie a v hlave si naprogramovať špeciálny súbor, kde som si ku historkám, čo mi Nika kedysi vravela, priraďovala tváre, ktoré sa okolo mňa mihli. Behala som všade za Nikou ako dobre vychovaný psík, lebo bez jej sprievodu by som bola úplne stratená.Musela som vyzerať zúfalo a prestrašene. Keby mi vtedy niekto povedal, že mám veľké oči, vôbec by som nenamietala.

štvrtok...

Po dni, kedy som vyzerala ako úplný trt, som sa konečne rozbehla. Zvykla som si na ľudí aj na nové priestory a od umývania kvetináča po registrovanie novinárov som robila všetko, čo bolo treba. Mala som toľko energie, že by som toho stihla oveľa viac. Nika bola zúfalá z chaosu všade naokolo a naviac jej do dňa prišla redakčná rada, na ktorú musela ísť. Pri našom registračnom stolíku ma nechala napospas novinárom, ale nič lepšie urobiť nemohla. V celom tom zmätku som sa našla. Ubytovala všetkých, ktorých bolo treba. Dokonca aj Poliakov a takmer úspešne. Zvládla som deň. Mala som zrazu toľko energie, že nikto nechápal, odkiaľ som ju vyhrabala.

piatok...

Ozajstný začiatok kongresu. My sme si však väčšinu práce odbyli včera a nenalietali sa toľko, čo predošlý deň. Bol len jeden trapas s takmerprezliekaním pred výťahom plným doktorandov a potom útek z diskotéky. A medzitým teritoriálne spory o stoly na recepcii, pár pohárov vína a džúsu a veľká depka. A Humbert, Jozef, Vinco, Lukáš, Albert... Končím idem spať. Safetly to the ground...

moje leto

2008-09-01T14:33:00.000+02:00

Prežila som najúžasnejšie dva mesiace svojho januárového života. Neviem, komu za ne poďakovať, tak len na papieriku posielam dole riekou odkaz, že aj smutný život môže mať krásny smer. Nech sa ľudia poučia.

Prázdniny chutili lekvárovo, voňali čerstvými novinami a bufetom na intráku. Hrali ako zvonkohra, tóny krásnej bezstarostnosti sa zlievali s jazzovým rytmom bratislavských námestí a ulíc. Chodili, viezli sa autobusom, vysedávali na múrikoch a v kaviarňach. Očami lietali po miliónoch riadkov skrytých v zaprášených knihách množstva poličiek antikvariátov a kníhkupectiev. Počúvali šum rieky, ľudí a mesta zohrievaného slnečnými lúčmi. Zvečňovali jeho život na papier a pamäťovú kartu fotoaparátu, ktorý cez objektív zapísal všetko, čo malo ostať zaznamenané v ponuke služby Leto 2008.

Milióny papierikov a ťahov ceruzkou zapĺňali koše hlavného mesta, spoločne s kelímkami od karamelovej zmrzliny. Bratislavské ulice drali topánky pri rozprávkových výletoch pomedzi domy a nepoznané ulice.

To dievča v bodkovanej sukni a zničených topánkach ďakuje za bratislavské leto.

kruh četby

2008-08-26T21:25:00.002+02:00

Milujem staré knihy. Doma som vyhrabala odkiaľsi jednu z predminulého storočia. Krásna. Zažltnutá. Nezrozumiteľná :).

V autonómnom kráľovstve kníh, ktoré sme objavili v jednej z bratislavských uličiek, som objavila poklad. Niekde medzi Michailom Šolochovom a Turgenevom stála zaradená zelená kniha. Napriek svojej ošúchanosti pôsobila medzi nimi dôstojne, ako dedko s klobúkom a paličkou vo svojom najlepšom obleku stojaci na zastávke plnej mladých ľudí. Pôsobí ako zjavenie medzi zmesou sviežich farieb.

„Dílo toto vydáno v Praze 1926 nákladem Jana Laicherta. Vybrané, sebrané a na každý den roztříděné myšlenky mnoha spisovatelů o víře, životě a jednání“ hlása prvá strana. Autor môjho zeleného deduška často ľutoval, že sa mnoho papiera míňa na zbytočné knihy. Mnohí by radi čítali dobré knihy, avšak nevedia, ktoré sú dobré, a nepoznajú nikoho, kto by im mohol dobre poradiť. Niekto taký sa našiel sám – Lev Nikolajevič Tolstoj. Všetci čítame väčšinou len brak, veľkých mysliteľov však vôbec nie, alebo veľmi málo. Tým naša duša náležite nerastie, skôr zmalicherňuje a zakrpatieva.

Nápad zozbierať myšlienky vnukol Tolstému trhací kalendár s múdrosťami vynikajúcich mužov, ktorého stránky ho zamestnávali počas ťažkej choroby. Keď kalendár došiel, rozhodol sa zostaviť si vlastný.

Oddnes má môj rok len tri mesiace – leden, únor a březen.

Jaký obrovský poklad může býti v malé vybrané knihovně. Společnost nejmoudřejších a nejdůstojnějších lidí, vybraná ze všech civilisovaných zemí za tisíciletí., zanechala nám zde výsledky svého bádání a své moudrosti. (Emerson)

Patříme k druhu přežvýkavců, a nám nestačí, abychom s jen nacpávali kopami knih: nepřežvýkáme-li a neztrávíme-li všechno, jak se patří, knihy neposkytnou nám ani síly ani výživy. (Locke)

Čísti se má jen tehdy, když vyschne pramen vlastních myšlenek, což se i nejrozumnějšímu člověku přihodí dosti často. Ale i k vůli knize zaplašiti svoji vlastní samorostlou myšlenku znamená hřešit proti duchu. (Schopenhauer)

Rozdíl mezi jedy hmotnými a duševními je ten, že je většina hmotných jedů odporné chuti, kdežto jedy duševní v podobě časopisů a špatných knih jsou často lákavé.

hlava vo zveráku

2008-08-25T21:09:00.000+02:00

Dnes chodím po svete s hlavou vo zveráku. A červenými očami. Môj výzor týraného angorského králika asi nevzbudzoval veľa sympatií, snáď len nejaké prejavy zdesenia. Červené oči som zabila Visinom a hlavu nakoniec ríbezľovým vínom.

Ranné vstávanie nevychádza podľa mojich predstáv. Už niekoľký krát po sebe som sa zobudila v čase, keď som mala kráčať na zastávku. Ranný rituál Elvis-káva-Vesna je dávno v ťahu. Najhoršie je to, že z môjho prešporského ostrova ma onedlho vyzdvihne loď smerom domov. Naozaj si začínam pripadať ako Robinson. Teším sa na záchranu, ten život „vonku“, za hranicami Bratislavy mi v niektorých maličkostiach chýba. No bojím sa, že čím dlhšie budem dýchať zdravý čerstvý turčiansky vzduch, tým viac mi to tu bude chýbať. Že život „tam vonku“ ma prestane baviť a mne bude smutno za týmto malým veľkomestom...

V rámci hry „zabi si svoj čas“ sme so Zuzkou brázdili uličky Kauflandu, obzerali nektarinky, rubínovočervené jabĺčka (odkaz pre Filipa : pamätáš si včerajší ríbezlák? To je rubínovočervená :) ). Ňuchali sme zrnkovú kávu. Presne tú, ktorú sme ako malé tak rady mleli v malej samoške, keď sme takmer nedočiahli na vrch. A rozprávali sme sa o bunkroch, ktoré sme si robili ako krpci, o Deťoch z Bullerbynu a leporelách s tvrdými stránkami. O celom krásnom detstve. Dve malé deti s papiermi na dospelosť.

a nemám veľké oči

2008-08-24T21:06:00.003+02:00

Som veľmi nevšímavý človek. Máločo si všimnem bez toho, aby ma na to niekto neupozornil. Takže ak máte nový účes, tričko alebo priateľa, zanechajte odkaz. To, že si danú skutočnosť nevšimnem sama od seba neznamená, že ma vy, pôvodcovia deja, nezaujímate. Mám jednoducho len slabú pozorovaciu schopnosť.

Táto veselá odchýlka sa však týka aj mojej maličkosti. Ani v zrkadle si nevšimnem to, čo zaznamenajú ľudia okolo mňa. Najhoršie na tom je, že po určitom čase začnete ich postrehom veriť. Zdá sa vám normálne, že sa na svet pozeráte veľkými očami, vyzeráte ako ilustrácia z detskej knižky a ste neskonale milý. Neviem, či je to dobré alebo zlé. V každom prípade je to škodlivé. Najmä čo sa týka obrazu o samom sebe.

Ľudia sú zvyknutí lichotiť. Preto sa vždy bojím, keď mi rozprávajú o mne. Nikdy neviem, či ich slová hodnotia mňa takú, akú ma vidia, alebo takú, akou by som sa chcela vidieť. Len aby mi zdvihli náladu. Za malé klamstvo, ktoré mi dočasne vyjasní deň, si môžu do zošita pripísať červený bod. Ja potom usmiato chodím po svete, až do chvíle, kým nezakopnem. Namiesto kameňov sa mi však do cesty stavajú zrkadlá a úprimní ľudia. Výsledok je vždy rovnaký ako stret s kameňom – rozbité kolená a chrasta, v ktorej sa stále rýpem.

A naozaj nemám veľké oči...

nemám rada ginko

2008-08-15T21:03:00.001+02:00

Milujem zimu. Vidina chladného počasia bol jeden z mála dôvodov, prečo som sa tešila na víkend domov. Bratislavská mikroklíma je pre mňa na nevydržanie. (Keď budem veľká, presťahujem sa kamsi na sever Európy. Napriek tomu, že v chladnom počasí sa zle bicykluje. A keďže ja síce vlastním dve kolieska, ale len linecké, studenšia klíma mi neprekáža. Štrikujem si šál.)

Všade je dusno. Vyhnúť sa mu dá len v oddelení s mliečnymi výrobkami v ľubovoľnej predajni alebo s hlavou v chladničke. Treba však povedať, že druhý spomínaný spôsob sa spolubývajúcim vysvetľuje zložitejšie ako jemne streštená obľuba chodenia okolo syrov a nátierok.

Kedysi som mávala ľadové ruky. Dotyk smrti. Strašila som ním ľudí, ochladzovala v letných horúčavách. Ešte aj zmrzlina sa v mojich rukách topila pomalšie. Bolo to super. Moja súkromná Antarktída.

Nie všetkým sa ale môj siedmy kontinent pozdával. Keď mamina stratila trpezlivosť, vyfasovala som na Vianoce darčekové balenie Ginkoprimu s termohrnčekom. Na zlepšenie prekrvenia končatín a pamäte. Ak som nezabudla, užívala som poslušne dve tabletky denne a teplošálku vystavila na poličku. Tak vysoko, aby som na ňu nedočiahla, no zároveň tak, aby v tých výšinách vyzerala vznešene.

Keď zelené pilulky po pol roku došli a moja pamäť bola naďalej mizerná a ruky mrazené, nevidela som dôvod kupovať ďalšiu krabičku. Až teraz, keď termohrnček na poličke zapadol prachom, ruky prestali chladiť. A keby len to! Oni plnia na leto veľmi nepraktickú funkciu - zohrievajú.

Pôvodne som novú schopnosť chcela využívať na varenie rannej vody na zobúdzaciu kávu. No čoskoro som zistila, že skôr než rukami, uvarím tú vodu rýchlovarnou kanvicou. Večera sa tiež lepšie zohrieva na sporáku ako v dlaniach a v rukách roztopená horalka nechutí tak dobre ako v pôvodnom stave.

Keď sa mi k teplým rukám priplietla ešte aj teplota, prekliala som celé ginko a bola by som dala čokoľvek za staré studené ruky. Ten týždeň s chorobou sa vliekol slimáčím tempom a každý dotyk ruky ostatného zvyšku horúceho tela bolel. Už som nevedela, či je teplejšia šálka právenavarenej kávy alebo moje koleno, kde som mala pol minúty položenú dlaň. V tej chvíli mi to však bolo dosť jedno, lebo k teplote sa pridali bratislavské ceztridsiatky. Nepríjemná kombinácia.

Teším sa domov. Doma je zima.

ríbezľový deň

2008-08-13T17:03:00.002+02:00

Po dni oddychu sme boli ako vymydlené. S boľavými nohami sme sa ledva došuchtali do roboty. Na zoznam letných tém sme si mohli pripísať ďalšiu kurzívu. O zmrzline. Obehli sme si zopár ananásovo-škoricovo-vanilkových predajní, nadýchali sa zmrzlinovej atmosféry, ochutnali slivkovú a pobrali sa do redakcie.

Kdesi cestou si Zuzka kúpila Francúzskom voňajúcu plechovku na kávu. Vraj ju bude musieť tajne prepašovať domov. Do jej ilegálnej skrinky má mamina prísny zákaz vstupu, pretože by jej obsah nemusela pochopiť. Zuz si v nej hromadí hrnčeky, plechovky a iné predmety, ktoré niektorí považujú za milé drobnosti, no jej mamina za mrhanie peniazmi. Mám šťastie, že takúto skrinku som si nikdy nemusela zriaďovať.

Odkedy som videla Améliu z Montmartru, v hlave si zariaďujem podkrovný bytík. V obchode so Zuzkinou plechovkou som si ho zase pripomenula. Čajníky, šáločky, nádobky, sviečky a iné lapače prachu som si v mysli poukladala do poličiek postavených na tmavých parketách vo farebne vymaľovanej obývačke. Knihy, rozložila okolo gauča a kresla. Na malom stolíku rozvoniava čerstvo uvarená káva. Alebo čaj. Podľa chuti. Cez veľké okno so širokým parapetom je vidieť do dvora. Ten najkrajší pohľad na svete. Na parapetnej doske leží vankúš a naruby obrátená rozčítaná kniha. A mačiatko pod oknom mi pradie pavučinu domáceho šťastia.

Vezmem do prenájmu podkrovný byt. Fantázia dohodou.

z krvi nič nebude

2008-08-12T17:00:00.002+02:00

Záchranársko – vojenský plán zo včerajšieho dňa stroskotal skôr, než sa stihol rozbehnúť. Po dvoch hodinách spánku sa vstáva naozaj ťažko. A ešte ťažšie sa pred sestričkami pretvaruje, že je človek čulý a svieži, najmä, ak má oči tvaru ryže. Snažiac sa vyhnúť trapasu v nemocnici pred odberom, sme sa teda zavŕtali hlbšie do perín a vstali až o ôsmej.

Na dnešok sme si u vrchného veliteľa vybavili voľno. Mali sme návštevný deň. Zuzke mala prísť kamarátka a mne malá výprava z Vrútok v zložení linecké koláče a mamina.

Keďže krv sa nekonala, denný režim som si musela prispôsobiť novej situácii. Stála som pred skriňou takmer trištvrte hodinu, aby som sa nakoniec aj tak desať minút pred odchodom z izby prezliekla. Chcela som byť pre maminku pekná :). Túlala som sa ulicami Starého mesta, nevediac, kde ma to vypľuje. Len tak, s veľkými očami a veľkou taškou som zakopávala o obrubníky, dotýkala sa budov a skákala po prechodoch. Nepoznaná Bratislava je čarovná. Miestami...

Mamina skončila skôr, než som predpokladala. Motanie po meste som teda musela prerušiť a ísť si ju vyzdvihnúť. Prešli sme sa k zatvorenému múzeu, potúlali sa po meste, naobedovali sa so SMEčkou, pokávičkovali oproti ministerstvu kultúry... Zavliekla som maminu do rozprávkového antikvariátu. To, že sme sa odtiaľ takmer nevymotali, svedčí o jeho čare. Čas nás tlačil, bolo treba ísť na vlak. Mamina si v taške hrdo niesla dve nové knihy a ja v inej igelitke linecké, dva džemy a fľašku cvikly.

Domáce prostredie v neekologickej prepravke ma hrialo na duši, keď som s výslužkou kráčala z hlavnej stanice. S nezničiteľným úsmevom a mozoľmi na nohách som si pyšne vykračovala na autobus.

Btw: Linecké koláčiky padli skôr, než stihla mamina docestovať domov.

lepím si svet

2008-08-11T22:14:00.000+02:00

Všetko na mňa pôsobí depresívne. Výstrižky z časopisov, odchádzajúce električky, káva, telefonáty domov, starí priatelia... Všetko, kvôli čomu som kedysi bývala taká šťastná mi pripomína, ako málo si to viem vážiť.

Moje včerajšie presvedčenie, že pre tento svet a veci v ňom robím málo, vyústilo do malej súkromnej vojny proti vlastnému smútku. Zajtra idem darovať krv. Tak zúfalo si potrebujem dokázať, že ešte mám čo ponúknuť svetu...

balkónová pravda

2008-08-10T22:13:00.001+02:00

Pri intenzívnom pohľade z balkóna som dnes prišla na veľkú pravdu. Pomedzi moje existenčné krízy nezvládnem byť veľký novinár.

Je to vcelku smutné, pretože si nejako neviem predstaviť, či existuje zamestnanie, kam by som mohla chodiť len vtedy, keby som bola v pohode. Čo by teda nebolo často.
Nie je ťažké byť neustále šťastným. Ale občas potrebujem cítiť smútok. Možno už len preto, aby som potom videla aký rozdielny je tento stav od šťastia. A aby som si ho vedela viac vážiť.
Ale smutná môžem byť len keď som sama. Nerada vidím, že moja nedobrá nálada sa šíri po izbe a infikuje vankúše a knihy...

Smútok je fajn len súkromne, vo dvojici. Ťažko sa nosí do spoločnosti, pretože je potrebné sa o neho neustále starať. A preto na úkor jeho pohodlia ukracujem svoje okolie. Je to ako zobrať medzi známych kamaráta, ktorého nepoznajú. Treba sa venovať obom stranám. A v konečnom dôsledku, napriek všetkému snaženiu o obojstrannú komunikáciu, sa známi i neznámy aj tak cítia zanedbaní.

Sú veci, ktoré naozaj nepatria medzi ľudí.

Vyplytvala som metre lepiacej pásky na prilepenie papierikov na dvere. Zúfalo som potrebovala mať pocit, že aspoň niekomu som dala to najlepšie, čo som vedela.

o miestach v albumoch

2008-08-09T22:10:00.000+02:00

Bolo by zaujímavé vedieť, v koľkých rodinných albumoch po celom svete sa človek nachádza. Koľkým ľuďom sa kedy priplietol do fotky, pre koľkých bol natoľko zaujímavý, že si ho nenápadne odfotili. Alebo nápadne.

Ja som sa dnes do jedného dostala. Som tá, ktorá sedí na múriku pred Dómom svätého Martina a nohy sa jej hojdajú vo vzduchu. Možno sa usmieva. Ale do tváre jej nevidieť – vietor ju zakrýva vlasmi. Môj fotograf mi zakýval a odišiel v bielom aute.

S Nikou sme si urobili turistický deň. Zbalili sme foťák a knihu a vybrali sa do ulíc a uličiek. Po meste sme sa motali skoro šesť hodín. Na moje prekvapenie sme sa ani raz nestratili, aj keď blúdenie bolo na dnešný deň povolené. Nika bola úplne očarená a úplne dezorientovaná. Nech by som ju zavliekla hocikam, nespozorovala by, že sa neviem vrátiť naspäť.

Po pochode mestom sme sa prechádzkovým tempom presmiali cez Starý most. Vytešovali sme sa zo zelene parku a vymýšľali program na ďalší deň. Cestičky sadu nás doviedli až pred Aupark. Bolo treba nakúpiť. Skôr, ako som ja objavila vchod, zbadala Nika trampolínu. Osudná chyba. Vliekla ma k nej napriek zjavnej nechuti a nedala mi šancu brániť sa. Kúpila dva lístky na päť minút a ja som sa nestihla ani začudovať. Nadávajúc som vystúpala po schodoch, vyzula sa a stále šomrúc som dokráčala k našim trampolínam. Celé hundranie ma prešlo, keď som prvýkrát vyskočila. Potom si už len pamätám, ako som sa rehotala a nestačila s dychom. Ešte, že vyzeráme na šestnásť... Inak by sme si mohli pripadať ako dvadsaťročné kravy na trampolíne. Naozaj trápna predstava. Neviem síce, čo si mysleli ľudia naokolo a už vôbec netuším, čo si pomyslel Nikin šéf, ktorý tam venčil malého synčeka, no v každom prípade to bol veľký fun.

Celý deň nás natoľko zmohol, že sme takmer nevystúpili z autobusu. Museli sme sa preberať kávou a sladkosťami, aby sme vydržali fungovať ešte pár hodín. Gabriel nám odchádzal na týždeň preč, tak sme sa chceli ísť rozlúčiť. Do Elamu. Na Mexické noci. Moje diskomilujúce ja opäť skákalo radosťou. Ale Nika a moja láska ku Gabovi a jeho remoske boli silnejšie. Vypratali sme sa z izby pred desiatou a naspäť sme prišli okolo tretej. Medzitým sme stihli dlhú mexickú noc, nádejného medika Peťa, popriať Gabovi šťastný pobyt a tri tequily.

Tak čo myslíte, v koľkých albumoch a hlavách máte svoje miesto vy?

šťastné osmičky

2008-08-08T19:48:00.001+02:00

Milujem ranný stereotyp. Chalan s gitarou dnes zase vystúpil pri STU a Jurajov smiech nás čakal už pri dverách.

Okrem toho, že som Niku opäť predbehla vo vstávaní, podarilo sa mi prísť domov dávno pred ňou. Čínsku kurzívu sme totiž odovzdali asi za hodinku klebetenia-písania a nič iné od nás v redakcii nechceli. Zbalili sme švestky, jablká a hrušky od uja Kopcsaya a vybrali sme sa domov. Je nechutné, aké prázdne sú autobusy o pol druhej popoludní...

Doma som sa na niekoľkokrát ukladala do postele, že si na chvíľku zdriemnem. Keď sa mi však ani štvrtý pokus nevydaril, vzdala som to. Okolo piatej mi volala vyhladovaná Nika, že nech začnem variť. V práci sa im pokazil automat na sladkosti, čo všetci SMEčkári oplakali. Bola hladná ako šakal v Banskej Bystrici, okrem jablka vraj celý deň nič nejedla. Chytila ma panika, lebo chcela, aby som navarila zapekané cestoviny a moja polsedná zapekacia aktivita v remoske nedopadla práve najlepšie. Nakoniec som to ale nejako zvládla, večeru sme zhltli a zaspali.

Dnes sa začalo najveľkolepejšie obabranie sveta. V Pekingu o 8ej hodine a 8ej minúte otvorili olympijské hry. Za šťastnú osmičku sa skryl celý totalitný režim a celý guľatý svet sa rozdelil na dve pologule – športovú a politickú. Pozeračov a politikov... Neviem sa rozhodnúť, či brať olympiádu ako sviatok športu alebo ako výsmech svetu. Číňania veľmi potrebujú dokázať svojim odporcom, že napriek porušovaniu ľudských práv je v ich krajine všetko v úplnom poriadku. Vnútornú politiku skryli za ohňostroje, víly a veľa farieb. Ako krásne im to vyšlo...

autoškola a jurajova editorská činnosť

2008-08-07T19:38:00.003+02:00

Milujem spánok. Dokázala by som sa prespať dňom, pokojne i celým ročným obdobím. Vždy ma bolo z postele treba ťahať, ale Bratislava má na mňa čudný účinok. Vstávam prvá.

Len dnes sa mi to nepodarilo. Nika strašila po izbe už od skorého rána. Prijala ponuku od istého strategického manažéra. O pol deviatej schytila tašku a odvahu a vykročila z izby. Priebežne telefonicky kontrolovala, či stíham na autobus, a ja či ju ešte ujo Strategický neklepol lopatou a neodvliekol neznámo kam. Autoškolu nakoniec prežila, auto tiež a tých policajtov, ktorých stretli, keď Nika sedela za volantom, oklamali prirodzeným správaním. „Hlavne teraz nebrzdi,“ opakoval Strategický.

Autobus som stihla. Dokonca som prišla skôr, preplávala novinami a na múriku som vyčkávala Zuzku. Čakala som aj chalana s gitarou, ranného cestovateľa, no dnes márne. Autobusový stereotyp mi dnes nevyšiel. Bála som sa, že sa už neobjaví, že mi zmizne ako moje pásikavé emo. To som stretávala tiež asi len týždeň či dva. Prvýkrát som ho videla, keď som zaspala do práce. Predbiehala som ho v bodkovaných botaskách, keď som sa snažila chytiť uchádzajúcu tridsaťdeviatku. Pokus to bol neúspešný, tak som potupne musela počkať na ďalší autobus. Sadla som si na sedadlo pre dvoch, neviem ani, či som čakala na neho. V červeno-čiernom pásikavom svetri si prisadol. Odvtedy som ho sem-tam vídavala, vystupoval pred Račianskym mýtom, prestupoval tam na električku. Naposledy som ho stretla bez pásikov. Čakali sme s Nikou v rade pred ubytovacím oddelením v snahe zaplatiť si izbičku ešte na ďalší mesiac. Sedeli sme na zemi, rozprávali. S teplotou mi bolo mdlo, vyzerala som nedobre. Prešiel okolo nás s bedňou vecí a ja som ho odprevadila pohľadom až ku dverám. Odvtedy moje rána prestali naberať lineárne tvary.

Dnes sme z porady odchádzali s kurzívou o tom, ako Číňania na Slovensku vnímajú olympiádu v Pekingu. Ujo hubár-stopár nás poslal na Miletičku, ale my sme sa zhodli, že tam nájdeme skôr Vietnamcov, a tak sme sa rozhodli pochodiť čínske reštaurácie.

V redakcii bolo nezvyčajne smutno. Zakrátko sme našli príčinu – Jurajovo miesto bolo prázdne, Na porade nebol, prešla hodina, dve, tri, no jeho nikde. Keď sme si však všimli vývrtku na jeho stole a zošit poliaty červeným vínom, hneď nám bolo všetko jasné. Včera bol zjavne veľmi nadšený, že sa mu podarilo dať dokopy noviny a teraz, celý unavený, naberá sily po náročnom výkone.

Tak ako Juraj, ani fotograf na našich Číňanov sa dlho neukazoval. Na rozdiel od šéfa však asi o pol tretej prišiel a my sme sa mohli vypraviť. Obehli sme tri reštaurácie, v ktorých nám personál takmer nerozumel. Vďakabohu za deti, ktoré nám tlmočili. Kurzívu sme nakoniec odovzdávať v ten deň nemuseli a tak sme sa z výpravy mohli vybrať rovno domov.

Večer sme sa s Nikou a Zuzkou boli pozrieť v Next Apache na literárnom čítaní. Ešte pred začiatkom som bola na love v antikvariáte a po schodoch som si víťazoslávne vliekla dve knihy. Len som zvedavá, či sa budem rovnako víťazoslávne tváriť, keď ich budem trepať domov.
Čerstvá kniha, ktorú nám ponúkali na čítaní, mi však nechutila. Nie som z tých, ktoré fascinuje mužský zadok a vypracované telo, nieto ešte v tangáčoch. Z prečítaného mi bolo skôr zle, než ružovo...

Večerný výlet pre nás ani zďaleka nekončil, z kaviarne sme sa vybrali na prechádzku po večernom meste. Chvíľu sme postáli na Hlavnom námestí a v rámci denného programu „Splň si svoj sen“ sme zneužili zvonkohru neďaleko Červeného raka. Baby poskakovali ako malé deti, v rytme, aj bez neho. Obom svietili očká, neviem, či viac od radosti alebo od vína, čo vypili na čítačke.

Celú cestu v autobuse hypnotizovala Nika chalana, ktorý sedel naproti. Vyzeral čudne, no podľa nej charizmaticky. Práve to nás z briežka ku intráku vrátilo do Solečka, kam zabočil, keď sme vystúpili z busu. Pri kofole slintala na ďalších dvoch chlapov, v telke za mnou totiž dávali Pearl Harbor a z Niky mi urobili zvieratko. Zvieratko potom chytila ťažká nostalgia, ktorú sme do jednej klincovali pozeraním starých fotiek v počítači.

maminka ma učila nestopovať

2008-08-06T22:02:00.001+02:00

Moja letná práca je fajn. Vstávam o ôsmej, ráno stíham sprchu a pollitrovú kávu. Pomedzi to mi Elvis spieva, že nie je môj tigrík, ale teddy bear a Nika hundre, že sa jej nechce vstávať. Ťažká pohoda. O deviatej sa veziem poloplným-poloprázdnym autobusom na výpravu za slnečným dňom. Sem-tam niekto chodí, niektorí chodia výraznejšie, ako zvyšok. Ale väčšinou sa utopím v stránkach čerstvých novín alebo v pohľade z okna špinavého od Bratislavy.

V redakcii sťažka stíhame poradu, no keď sa tam objavíme, začína to pravé rodeo. Hádžu po nás témy, ako kovboji lasá po dobytku. Konečne viem, ako sa tie hoviadka cítia. Nepríjemne. A zúfalo.

Dnes sme boli so Zuzkou vyslané stopovať. Uzol lasa mi zviazal nohy hneď ako nám ujo redaktor povedal, čo nás čaká. Chcela som urobiť krok ďalej, ale spadla som na hubu. Nedá sa opísať nechuť, s akou sme sa vybrali na električku a vystupovali na Zlatých pieskoch. Odtiaľ pešibusom až na výpadovku na Pezinok. Veď koho iného poslať do terénu, než dve malé žaby. Vyhovoriť sa nepatrí a aspoň naberú skúsenosti, rosničky.

Ako rosničky sme sa naozaj tvárili. Zelené sme boli minimálne rovnako. Cestou sme rozmýšľali, ako sa z toho vykrútiť. Premýšľali sme, že radšej skočíme na nejakú benzínku a tam si odchytíme pár vodičov. Alebo si to všetko vymyslíme. Scenárov sme mali pripravených hneď niekoľko. Po niekoľkominútovom pochode prašnými cestami a krvilačnými kríkmi sme sa dostali na miesto činu. Vybrali sme si plácok, kde by mohli autá pekne zastaviť a my by sme ich, s dravosťou novinárok, vyspovedali aj z toho, o čom by sa za normálnych okolností báli rozprávať.

Postávali sme na chodníku asi 10 minút, kým sme sa odhodlali zodvihnúť palec. Veď rodičia nás vždy učili, že nemáme chodiť stopom . Tak sa Zuzka odhodlala, dala ruku vbok, nahodila úsmev a začala stopovať. Boli sme snáď jediné stopárky, ktoré sa v duchu modlili, aby nám nikto nezastal. Prvú štvrťhodinku sa nám to aj darilo – okoloidúce autá po nás len trúbili, kývali, usmievali sa alebo sa tvárili, že nás vôbec nevidia.

Potom Zuzkin úsmev zabral. Zastavil pán z Galanty a hneď sa nás pýtal, kam ideme. Keď sme mu ozrejmili situáciu, ochotne spolupracoval. Porozprával nám, že stopárov vždy berie a je mu jedno, či je to chalan alebo baba. Doteraz nemal žiadnu zlú skúsenosť, takže sa nebojí.

Ten druhý, ktorý nám zastavil, bol viac funny. Zastavilo tmavé terénne veľké auto, vnútri bledé poťahy a z okienka sa vykláňal pán v najlepších rokoch. Vraj kam to bude. Pekne sme sa predstavili a on nám pekne odpovedal. Málokedy berie stopárov, v súčasnosti vôbec. Vraj počul o veľa prípadoch, ktoré sa neskončili dobre. Ale keď videl nás, ako zúfalo sa tvárime, tak si povedal, že zastaví. Museli by sme mať zbraň, aby sme vyzerali nebezpečne...

Po tomto druhom aute sme si povedali, že pre dnešok stačilo. Zbalili sme tašky a utekali preč. Cestou do redakcie sme si, na upokojenie, boli omočiť nohy na Zlatých pieskoch. Niektorí aj tašky a sukňu, ale tak vtedy nám bolo odpustené. Rozmýšľali sme so Zuzkou, že by sme ulovili Jurajovi nejakú z tých rybiek, čo sa tam okolo nás plavili, ale nakoniec sme to vzdali a s mokrými nohami sme sa vybrali naspäť.

V práci sme natrikrát napísali kurzívku a celé vystopované, unavené a zbité sme sa pobrali domov. Teda Zuz na intrák a mňa ešte čakala jazda ku Gabovi. Celá zdochnutá som sa vylodila kdesi pri Martinskom cintoríne, sadla som si na múrik a vyjedala som čerstvo nakrájaný chlebík, ktorý som mala cestou kúpiť. O pár minút pre mňa prišli Nika s Gabom. Gabrielovi viditeľne hrabalo, začal púšťať veselé pesničky na tému „moje disco detstvo“. Naozaj som už dlho nepočula MC Erika a Barbaru, Maduar, Lobby a podobné srandy. Medzitým Nika opražila chlebík vo vajíčku a ja som zjedla pol taniera. Gabo zapol Frasiera. Ľahla som si na gauč, odsunula kečup zo stola, aby som lepšie videla, zatvorila oči a zobudila som sa asi o štyri časti neskôr. Spala som ako bábo. Potom ma postavili k platničke a nechali ma miešať krupicu, ktorú som klasicky zmrvila a jedla som ju sama, lebo ostatní odmietli dávať ten betón do úst. Na moju obhajobu môžem uviesť, že ja som v tom nevinne, ja som len miešala. Množstvo pridávala Nika.

Ešte pár častí nám trvalo, kým sme sa pobrali domov. Cestou hore briežkom sme sa unavene chytili za ruky, už ani neviem, či sme sa chceli podopierať, alebo ťahať. „Počuj, si si vedomá, že vyzeráme čudne,“ zahlásila som. „Nieeeee,“ uškierala sa Nika.

So smiechom sme sa chytili tuhšie a zdvihli hlavy od chodníka. Keď sme oproti nám zbadali dvoch chalanov držiacich sa za ruky, začali sme sa veľmi smiať. Nie, my sme nevyzerali čudne :D.

na cesty

2008-08-05T22:47:00.002+02:00

"Own only what you can always carry with you: know languages, know countries, know people. Let your memory be your travel bag."

Alexander Solženicyn

Děkuji...

2008-08-03T17:38:00.003+02:00

Stvořil Bůh, stvořil Bůh ratolest,
bych mohl věnce vázat...
Děkuji, děkuji za bolest,
jež učí mne se tázat,
děkuji, děkuji za nezdar,
jenž naučí mne píli,
bych mohl, bych mohl přinést dar,
byť nezbývalo síly,
děkuji, děkuji, děkuji.

Děkuji, děkuji za slabost,
jež pokoře mne učí.
Pokoře, pokoře pro radost,
pokoře bez područí,
děkuji, za slzy děkuji -
ty naučí mne citu,
k živým již, k živým již žalují
a křičí po soucitu,
děkuji, děkuji, děkuji.

Pro touhu, pro touhu po kráse
děkuji za ošklivost,
za to, že, za to, že utká se
láska a nevraživost,
pro sladkost, pro sladkost usnutí
děkuji za únavu,
děkuji za ohně vzplanutí
i za šumění splavu,
děkuji, děkuji, děkuji.

Děkuji, děkuji za žízeň,
jež slabost prozradila.
Děkuji, děkuji za trýzeň,
jež zdokonalí díla,
za to, že, za to, že miluji,
byť strach mi srdce svíral,
Beránku, děkuji,
marně jsi neumíral,
děkuji, děkuji, děkuji, děkuji, děkuji...

Karel Kryl

vojnový stav

2008-08-03T12:14:00.001+02:00

Ako keby tých vojen nebolo dosť. Prvý mesiac pobytu vo veľkomeste sme sa museli biť o životný priestor s holubmi. Súboj sme vyhrali, balkóny sú opäť naše. A čisté.

Asi o jedenástej večer sa na bojisko premenila naša izba. Dovnútra sa nám totiž, sprevádzaný mojím krikom, vpratal veľký lúčny koník. Bol obrovský ako kôň. Z dvier na balkón skočil rovno na dosku pri Nikinej posteli. My sme sa strategicky a hystericky presunuli k dverám a zaberali sme trochu miesta aj na chodbe.

Prvých päť minút sme sa na neho len zdesene pozerali. Na viac sme sa nezmohli. Potom prišiel rad na diplomaciu. Nika, čoby hovorca, sa mu snažila konštruktívne vysvetliť, kde je jeho miesto. A že to na tom ráme naozaj nie je. A že milé od neho, že sa zastavil, ale že sa chodí dverami a nie balkónom. Kôň na nás dlabal. Viditeľne mu bolo jedno, ako sa snažíme, a tak sme stiahli bielu vlajku a zatrúbili na útok.

Zatrúbili a zbledli. Taktiku sme si totiž dopredu nedohodli a na bojovú poradu bolo neskoro a málo času. Zase sme zacúvali ku dverám a vyčkávali. Vybrali sme si prvé zbrane – žabky. Nika hodila po nepriateľovi dva kusy plus jeden náhradný, no on sa ani nepohol. Ale treba povedať, že ani nemal dôvod, Nika trafila všetko naokolo, ale cieľ minula.

Holuby sme vyhnali vodou, preto druhá voľba padla na fľašu s vodou. Jemné ostrekovanie na koňa nepôsobilo, vychrstla som teda na neho štvrťku fľaše, no ten osol sa ani neunúval pohnúť. Zato stena by sa bola uhla veľmi rada, ešte hodinu a pol sa sušila od vodných fľakov.
Keďže ani vodný útok sa nevydaril, museli sme zvoliť ťažšiu techniku. Rozmýšľali sme nad mechanickým rozpučením, ale Nikine humánne cítenie a moja neschopnosť nám v tom výrazne bránili. Aj tak sa však rozhodnejšia z nášho družstva vybrala na balkón po moju botasku, lebo žabky už na takúto činnosť nestačili. Dlho sme premýšľali, čo iné by sa dalo urobiť, len aby sme to zelené čudo nemuseli umlátiť bodkovanou topánkou. Ja som navrhovala zafixovať ho lakom na vlasy, ale táto možnosť mi neprešla. Nakoniec vzala Nika naberačku a biliardovým ťahom nakopla koníka do zadku.

Kôň zletel z rámu postele na perinu a tam opäť zakvasil. Nika sa chopila pohára a odhodlávala sa zmenšiť mu ním životný priestor. Strach z toho, že by na ňu mohol skočiť bol však silnejší, a tak sme len s hrôzou v očiach sledovali, ako sa jeho zelené nohy vynímajú na relatívne bielom povlečení. Bola tu možnosť, že by sme ho mohli zapučiť perinou, ale to by po ňom mohol zostať fľak a aj napriek tomu, že sa zajtra chystáme vymeniť posteľnú bielizeň, nechceli sme ju przniť zelenou krvou koňa.

Nika sa chopila príležitosti, odvahy a pohára a vrhla sa na záškodníka. Zavrela ho do plasťáku a aj s perinou sme ho odvliekli na balkón a radikálne prehodili cez zábradlie. Bolo dobojované. Pot a únava z nás padali jedno po druhom a my sme sa spokojne zvalili na postele. Dnes sme zase vyhrali. Inter arma silent Musae.

zapekaný deň, sobota 2. august

2008-08-02T17:47:00.000+02:00

Včera sa nám skončila Viva Musica. Aj keď sme boli len na troch koncertoch, musím povedať, že to bolo naozaj podarené podujatie.

Minulý týždeň sme tam zavítali prvý raz, publikum a hviezdy vtedy očarila Kellye Gray. Včera sa Hlavným námestím vliekli veselé tóny veľmi podarenej bandy desiatich jazzových hudobníkov. Boli úžasní, Nika sa zaľúbila do najväčšieho salámistu z celej skupiny – sedel rozvalený na stoličke, fotil si publikum, doširoka sa usmieval a sem-tam zahral na ústnu harmoniku. Spevák-trúbkar mi nenormálne pripomínal Smeja. Pohybmi, mimikou, gestami. Len mal o pár tónov tmavšiu farbu.

Na rozdiel od včerajšieho funny koncertu bol dnes vážny večer. Spievali traja tenori. Boli super, Nika má zase novú lásku. Ja som si hudbu vychutnávala v družnom objatí stánku, liepala som sa po ňom, opierala, pridŕžala, len aby ma tam niekde neVIVAlilo. Už ani neviem, či som sa tak potila od teplej letnej noci, zážitku alebo teploty. Možno z každého čosi.

Večer sme ešte skočili do Elamu za Gabom, pretože sme sa cítili vďačné za to, že nám prepožičal remosku. Mali sme v pláne cez víkend robiť zapekané zemiaky so syrom a nevedeli sme si zabezpečiť vhodný riad. Sedeli sme v átriu s jeho kamarátmi, ktorí chceli do Niky naliať vodku s džúsom. Gabo objednal, napriek tomu, že sme chceli len kofolu. Nika tvrdohlavo odolávala a po pokuse hodiť ju do fontány sme sa zdvihli a odišli. Urazene.

Gabo neskôr písal, že sa teda, ešte s jedným kamarátom, odhodlali dopiť tie naše drinky. Premohli sa a kopli to do seba. Aké prekvapenie ich však čakalo, keď zistili, že to boli len čisté džúsiky. Po prekonaní prvotného zdesenia a okolitého výbuchu smiechu sa urazene dušoval, že nám to vráti. Z lásky k jeho remoske sme jemu a tomu druhému džúsistovi teda navrhli ako odškodnenie obed. A to nebol dobrý nápad.

Po prvé sme sa dnes zobudili príliš neskoro a bez dobrého nápadu, ako nakŕmiť dvoch chlapov. K zapekaným zemiakom sme teda pridali aj šošovicovú polievku, nakúpili veľa zemiakov a syru a dali sa do varenia. Hladný Gabriel prišiel skôr, najprv sa rozvaľoval s opicou na posteli. Keď videl, ako zúfalo som sa tvárila pri remoske, pomohol mi s tým. Spoločnými silami sme to dobojovali a kdesi počas varenia polievky prišiel aj džúsista Boris.

Vonku bolo príšerne teplo, takže horúca polievka, nech by bola akokoľvek dobrá, tomu veľmi nepomohla. Z každého stravníka sa lial pot ako z Andyho Roddicka počas zápasu. Každý bojoval s obedom a so svojou vôľou. Hlavné bolo vydržať a doviesť bitku do zdarného konca a tanier do umývadla. Šošovicová polievka padla, so zemiakmi to bolo horšie. Boris sa tváril nedobre. Vodka v jeho žalúdku súťažila s krumpľami a syrom. Nakoniec to vzdal, natiahol sa na posteľ a nepohol sa, až kým skutočne nemusel odísť. Myslím si, že už sa tu v živote neukáže. A Gaba na zapekané zemiaky tiež nezlákame. Ale náhodou, neboli zlé. Dokonca boli jedlé. Aj bez kečupu.

Varenie bolo jediným aktívnym prvkom dnešného dňa. Celý zvyšok sme strávili nad zostreleným čiernym jastrabom s heslom, že si musíme pomáhať.

už nikdy na preteky silákov, 26. júl

2008-07-26T20:41:00.000+02:00

Čudný deň. Teda nie čudný, hroooooooozný. Pôvodne sme so Zuz mali ísť kamsi na Záhorie. Boli sme vyslané na nejakú veselú traktor show. Určite si viete predstaviť to nadšenie, ktoré nás premohlo, keď sme sa o tom dozvedeli. Počas týždňa sme sa z toho našťastie vykrútili, ale aby sme si nepripadali tak nezodpovedne, sľúbili sme, že sa pôjdeme v sobotu ku Štrkoveckému jazeru pozrieť na silných chlapov.

Keď som ešte nebola veľký novinár, tieto silácke súťaže mi pripadali trápne a v živote by mi nenapadlo, že sa na jednu z nich vyberiem. Po dnešku mi už trápne neprídu. Len neskutočne ubíjajúce, dlhé a nenormálne nudné.

So Zuzkou sme tam trpeli, už po polhodine, ktorá sa vliekla neľudsky dlho, sme oľutovali, že sme sa na niečo také podujali. Po prvej zo šiestich disciplín sme vedeli, že toto nedopadne dobre. Slniečko vykazovalo letnú intenzitu a naša prízemnosť nám bránila vo výhľade. Počas druhej sme sa museli ísť prejsť, lebo chuť vraždiť sa vyvíjala priamo úmerne rumencu v tvárach pretekárov. Zakotvili sme na brehu jazera, vyvalili sa na kamienky a po dlhých rokoch skúšali, či sme nezabudli hádzať žabky. Po treťom kole súťaží sme zvolili inú vychádzku – zamierili sme do Billy. Vliekli sme nejaké ovocie a zeleninu, aby sme pri tých svalnáčoch nezdochli ešte aj hladom a smädom. Na začiatku štvrtej disciplíny sme to vzdali úplne. Kapitulovali sme a doteraz to neľutujeme. Pravdepodobne nám tento útek zachránil kožuch. A Juraj sa nám smial.

Pre Zuzku týmto úmorný deň skončil, mňa čakalo pokračovanie. Ako rodený diskofil som bola vytiahnutá do Elamu. Celý čas som si pripadala ako Marvin, len rozhodne nie tak milo. Každý tón hociktorej z pesničiek, ktoré hrali, ničil moje nervové zakončenia. Nútil ma plakať a imaginárne si trieskať hlavu o múr. Chcela som si tam teatrálne sadnúť na zem, že na všetkých kašlem. No len čo som dala ruku na zem (chvalabohu za tento manéver), natrafila som na vrstvu vody na podlahe. Ostala som stáť s rukami založenými ako malé nasraté decko, ale nepomohlo to. Každý môj pokus o pohyb, tanec alebo čosi podobné, skončil po dvoch sekundách. Znechutene som vždy prestala, pretože som sa netrafila ani do rytmu. Pri Helenke Vondráčkovej sa mi do očí drali slzy. Nechcela som ale kaziť diskovečer, tvrdila som, že nemusíme ísť domov. Našťastie sme trištvrtinu večera prestáli pri šatni, v družnej debate s Gabom. Tak zúfalo som sa už dlho necítila. DJ hral hrozne, okrem československých vypaľovačiek na dolnom poschodí, sa vzduchom nieslo techno, či čo to bolo. Nikdy som nechápala, ako niekto môže tancovať na Tiesta. Zachránil ma Underworld a potom sa pre mňa útrpná noc skončila. Ďakovala som všetkým svätým, rodine, priateľom a producentom a priala som si svetový mier. Ja už ani neviem, ako som zaspala. Bol to hrozný deň...

25. júl 2008

2008-07-25T19:24:00.000+02:00

Dnes bolo rozprávkovo. Zobudila som sa do kockovaného rána, dala si cukríkové tričko a nekončiaci úsmev a takto vyzbrojená som vykročila do roboty. Po smutnej noci, kedy som pri svetle mp3ky písala zúfalý manifest, som si povedala, že sa už nebudem zbytočne smutniť.
V práci bolo milo, pokojne. Teda aspoň pre Zuz a mňa. Zjavne nie sme zaťažované natoľko, aby sme cítili stresy, ktoré sa možno kdesi po redakcii potulujú. Juraj mi to neskôr vysvetľoval tým, že nechce, aby sme vysedávali dlho v redakcii. Máme si užívať Bratislavu. Po dvoch dňoch absolútnej apatie som bola zase vyškerená, plná energie. Spravili sme anketu o STV3 a pobrali sa domov.

Na večer sme mali naplánovaný jazzový koncert na námestí, no dovtedy sme mali kopec času. Prišla som domov prvá a tak som spakovala noťas a vybrala sa na výpravu za internetom. V túžbe po poznaní sme doteraz sedávali dole vo vestibule, kde sa grupovali všetci, ktorým sa nedostalo toľkého šťastia, že by mali na izbe internet. No vestibul teraz prerábajú, takže dostať sa tam znamená obehnúť si menšiu turistickú trasu. Usadila som sa na schodoch do hluku a prachu a ničím nerušená som sa zamotala do siete. Naspäť som stihla prísť tak, aby si o mne Nika s Filipom nemysleli, že som malý závislák. Aj keď na to je, bohužiaľ, už neskoro.

Do siete som sa nakoniec motala ešte raz. Nika potrebovala zohnať nejaké čísla na astrológov do článku, čo bude písať. Kým sme sa prehrabovali vo všetkých bohom obdarených úžasnými schopnosťami, presvedčili sme so Zuzkou Juraja, nech nesedí doma a ide s nami večer na jazzík.
Po prvotnom trápnom tichu sa mi podarilo predstaviť nášho Juraja s Nikou a Filipom. Bubnovali sme, sem-tam sa vrteli, tancovali, smiali sa, robili si srandu zo všetkého naokolo... Mala som ĎĎR s úžasnou atmosférou. Keď som sa pristihla, ako sa priblblo usmievam a klepkám si po kolene, potešilo ma to ešte viac...

13. júl 2008

2008-07-13T21:04:00.001+02:00

Denník som zase zbavila jeho periodicity. Nemrzí ma to, len neviem, či si práve v tejto chvíli pospomínam na všetko, čo sa za tie dva týždne udialo. Konečne som vyčíhala chvíľu, kedy je na izbe ticho a okrem mňa a holuba na parapete (ktorého chodím pravidelne odháňať), tu nie je živej duše.

Nika s Filipom (ďalším spolubývajúcim, no z vedľajšej izbičky) sa napchávajú chlebom vo vajíčku u kamaráta Gabriela. No a novinová kolegyňa Zuzka je pravdepodobne kdesi v trištvrtine rozšírenej verzie Pána prsteňov 3.

Samotu oceňujem, po takom dlhom čase padne dobre. Môžem byť ticho, kedykoľvek sa mi zachce. Vyzerať smutno a zničene bez toho, aby som sa musela cítiť previnilo. Je to fajn pocit, aj keď som celú svoju dnešnú samotu prespala. Mala som už všetkého plné zuby.V piatok sme boli s Nikou a fľašou vína tancovať v „tridsaťdeviatke“ a na druhý deň som bola ako rybička. Vstala som pred deviatu, svieža a milá.

Všetko sa to posralo v sobotu, keď som bola vytiahnutá „plávať“. V podstate som len vyplnila voľné miesto v aute a na brehu Čunovského jazera som sa prečítala dňom. Za obeť mi padli noviny (2 kusy, z ktorých si, okrem komiksov, nič nepamätám) a pár strán z Lolity. Na sebe som mala kraťasy z pyžama, takže som si pripadala ako debil. Ale veľmi veselý debil. Snažila som sa vyhýbať sa slnku, ale ktovieako mi to nešlo. Nuž a tak som si z plávania odniesla štvrtinu spečeného stehna, dva tiene na kolenách od toho, ako som držala knihu. A ružový ksicht.

Večer som bola násilne vytiahnutá do Elamu. S vidinou, že sa po polhodinke vrátime, som sa obliekla a namaľovala. S čiernymi tieňmi a absenciou alkoholu som nasledovala Niku po zradných chodníkoch Mlynskej doliny. Vražedná kombinácia. Keď sme prišli dovnútra, bolo na parkete asi päť a pol človeka. Elam sa plnil pomaličky, asi takou rýchlosťou, akou ma opúšťali aj tie zvyšky tanečnej nálady, ktorou ma Nika infikovala.Ani neviem, po akom dlhom mojom trápení sa ľudia začali konečne zbierať. Len viem, že zrazu som si musela robiť priestor na život lakťami. Trápeniu som ušla okolo druhej.

Dnes ma čakali dostihy. Kvôli nim som musela potupne vstávať o jedenástej, aby som stihla rande so Zuzkou na zastávke o pol jednej. Poslali nás do Starého hája. Počas prestupovania nás vymákol kdesi na Bajkalskej Juriji. Tak ma svojou náhlou prítomnosťou zmiatol, že som absolútne nepočúvala, čo vravel. Nalodili sme sa na autobus, vystúpili v háji, párkrát si obišli areál, nakúpili tekutiny, aby sme neumreli od slnka a sadli na lavičku. Okolo sa pohybovalo zvýšené množstvo snobsky vyzerajúcich ľudí, tiet v klobúkoch, čudne oblečených psov a cudzincov. Dohodli sme si rande s fotografom, ale skôr, než sme ho stihli prvýkrát stretnúť, zvonil Juraj. Vraj o dostihoch písať netreba, máme prísť do redakcie, má pre nás inú robotu. Veľký fun. Začalo sa mi v pamäti vybavovať, o čom nám vravel na zastávke. Splietal čosi o tom, že na Trnavskom mýte kohosi zastrelili. Už nám to bolo jasné.

V redakcii sme so Zuzkou boli vystavené voľbe. Mohli sme si rozdeliť počasie a vraždu . Mala som veľkú dilemu, či na mieste odpadnem, zabijem Juraja fľašou od minerálky, vezmem si funny tému o počasí alebo sa vrhnem na vraždu. Zúfalo sme sa so Zuzkou na seba pozreli a ja som sa snažila odčítať z jej tváre, o čom chce písať. Mne to bolo srdečne jedno, vedela som, že čokoľvek by som si z predchádzajúcej štvorky možností vybrala, dopadlo by to rovnako katastrofálne.

Bolo mi príšerne, upotene. Najradšej by som sa zavrela kamsi do skrine, aby ma nebolo vidieť ani cítiť. Jeden deň do týždňa mám vyhradený na zúfalé vyzeranie, tentokrát to vyšlo na nedeľu, čo nebolo príjemné. Dúfam, že som svoje okolie príliš nevystrašila.

Po sprche a vyžraní všetkého, na čo som naďabila pri upratovaní stola, som spadla do postele a zobudila sa až o jedenástej. Asi o pol hoďku sa vrátila aj vyprážaná družina z víkendového posedenia nad obaľovaným chlebíkom vo vajíčku u Gaba.

Bratislavské Mlyny melú pomaly... ale melú

2008-07-01T20:59:00.000+02:00

Rady môžu byť rôzne. Dobre mienené, užitočné alebo nekonečné. Rady sa dá vypočuť, poslúchnuť alebo vystáť. Práve tie čakacie, hoc aj dobre mienené, stoja kopu nervov a žerú najviac času. Kdesi som čítala, že v istej krajine si môžete najať človeka, ktorý za vás tohto ľudského hada vystojí. Verte, že študenti, ktorí sa včera prišli ubytovať na leto do Mlynskej doliny, by za takýto servis dali aj poslednú Kofolu.

Pred ubytovacím oddelením stáli niektorí ľudia už od štvrtej hodiny ráno. O ôsmej, kedy ubytovávanie malo začať, sa rad ťahal v neuveriteľných tvaroch do neuveriteľnej dĺžky. Ľudia trčali na všetky strany, zvíjali sa, skrúcali, postávali, poležiavali, umierali nudou. Študentov neustále pribúdalo a organizácia davu bola viac a viac nemožná. Teda ak berieme do úvahy, že vôbec nejaká bola.

Zodpovední sa obraňovali tým, že ubytovávanie nemohlo začať skôr kvôli minulotýždňovému stretnutiu kresťanov, ktorí bývali práve na internátoch študentského domova. Znechutení študenti sa však zhodli na fakte, že rovnako by to tu vyzeralo aj napriek víkendovému stretnutiu. Za dlhočizné rady podľa nich mohli zlá organizácia a systém vybavovania. Takéto čakanie, aj keď v menšej miere, zažívajú každoročne pred začiatkom akademického roka. Mnohí dnes prestáli vo vstupnej hale aj viac ako 12 hodín, kým sa im dostalo odmeny v podobe ubytovacieho preukazu, kľúčov od izby a posteľnej bielizne.

Ubytovacie oddelenie malo byť pôvodne otvorené do 22. hodiny, no na prvý pohľad bolo zrejmé, že dovtedy nebude možné všetkých čakajúcich vybaviť. Vedenie sa preto rozhodlo predĺžiť úradné hodiny a pokračovať až dokiaľ nebudú všetci ubytovaní. Zamestnanci sa nezastavili do piatej hodiny ráno. Dúfajme, že aj táto skutočnosť povedie k zefektívneniu systému ubytovania na bratislavských internátoch. Bola by škoda mrhať vzácnym časom študentov...

prieskumníčenie

2008-07-01T10:45:00.001+02:00

Rozlepila som oči asi o deviatej a hneď na to mi volala Nika. Najbližšie dva mesiace sme spolu mali zdieľať to isté číslo izby, balkón, kúpeľňu a chladničku. A veľa veľa času. Oboznámila som ju s podmienkami, ktoré tu vládnu a odhodlávala som sa ísť do nedobre vyzerajúcej sprchy. Vedľa v izbe niekto pobehoval, ale bola som málo odvážna ísť sa zoznamovať.

Asi do jedenástej som sa spamätávala z miesta, kde som sa ocitla a potom som sa dokopala ísť si kúpiť aspoň noviny, keďže internet na izbe nemáme. V novinovom stánku pri zastávke sa konala obedná prestávka, tak som sa vybrala dole svahom hľadať iný. Nechcelo sa mi tak skoro pochodovať späť okolo množstva ľudí, čo sa mi nahromadili pod balkónom. Čakali na ubytovanie. Prešla som sa až k hlavnej ceste, ale nič som nenašla, tak som sa šuchtavým krokom vybrala naspať. Tmolila som sa okolo stánku, v snahe vydržať to ešte do dvanástej a modliac sa, že teta príde z pauzy načas. Bolo teplo, ale našťastie fúkal vietor, tak som v hrubých rifliach neumrela. Ale zajtra isto zdochnem.

Holuby sú svine. Od rána sa mi jeden promenáduje po balkóne, hrkúta tu na mňa, ako keby ma chcel zbaliť. Odolávam.

Už som stihla preskúmať okolie, prišla som na fintu, ako funguje kuchynka, aj keď som si tam na balkóne takmer rozbila hlavu. To pobehovadlo odvedľa sa volá Adriana. Narazili sme na (takmer do) seba, keď som sa vracala zo špionážnej misie v kuchynke. Blízke stretnutie dopadlo nad očakávania, obavy boli celkom zbytočné.

Najviac ma zabavil dnešný horoskop... Niekto vám niečo sľúbil? Asi mu príliš dôverujete a prílišná dôvera vám prinesie sklamanie. Nejaké prekvapenie vyvolá aj vaše slzy. Vyhýbajte sa najmä Strelcom. Nebolo by to také tragické, keby mi o minútu po prečítaní nevolala strelená Nika, čím mi privodila náhlu mŕtvicu infarkt a nervové zrútenie v jednom. Slzy ani sklamanie sa však nekonali a ja stále v pohode prežívam deň.

30. jún 2008

2008-06-30T10:39:00.000+02:00

Ráno som zvonila o piatej. Času som mala habadej, stihla som si urobiť jednu milú kávičku na prebudenie, dopakovať to, na čo som si spomenula počas zaspávania. O siedmej mi mal ísť vlak, ale rozmýšľala som, že by ma nezabilo, keby som šla aj neskôr. Ale keď už som mala batoh na pleciach, bolo to jedno... Cestou do Blavy som sa musela zastaviť v Trnave a dovybavovať posledné formalitky v škole.

Cesta bola v poho, prečítala som si noviny, popočúvala, čo trápi dnešnú mládež a s pomocou spolucestujúcich sa vytrepala v Trnave na stanici. Ruksak som šmarila tete do úschovne a vykročila na prechádzku po meste. Začalo pršať. V mojej novej zelenej láske som sa prepletala dažďovými kvapkami a padajúcimi vecami zo stromov.

Bolo to romantické dopoludnie. Len tak v parku na medzizastávke za slávou v Trnave. Všade okolo mňa šumela voda. Sedela som na lavičke pod nepremokavým stromom a okoloidúci ľudia na mňa pozerali, ako keby som spisovala poslednú vôľu. Asi som vyzerala nešťastne. Takto zmoknuto. Zasekla som sa tam na 4 hodiny. Najradšej by som vypadla hneď, tam odkiaľ som prišla. Ale na takéto zajačie úmysly bolo už neskoro. Čakali ma povinnosti. A ubytovanie. A spomínaná sláva...

Od pokoja v duši ma delilo už len ubytovanie. V Trnave som stretla spolužiačku. Vraj býva na átriákoch a že ak by sa mi nepodarilo vybaviť ubytko (vraj tam je veľa ľudí), mám prísť k nim. Poďakovala som a s úsmevom som si pomyslela, že nejakí ľudia ma predsa neodradia. Lenže to som nepočítala s možnosťou, že tých ľudí tam nebude veľa, ale nenormálne množstvo. Toľko ľudstva som pokope už dlho nevidela... Rady trčali na všetky strany, zvíjali sa, skrúcali, postávali, poležiavali, umierali nudou. Postavila som sa do jedného, celkom sympatického, ale onedlho som zistila, že to je odubytovávací. Asi preto sa hýbal rýchlejšie, než všetko naokolo.

Postavila som sa teda slušne do toho svojho, z konca ktorého mi bolo zle, keď som si predstavila, že toto všetko musím prestáť. Pohyb sa dal zaznamenať možno raz-dvakrát za hodinu, inak to nežilo. Dala som sa do reči s dievčaťom predo mnou. Zúfalstvo nádherne zbližuje. Hlohovčanka, ktorá chodila do Trnavy na gymnázium, teraz sa snaží o biológiu na PriFUKu. Ryšavá Táňa. Kdesi v strede sa k nám pridala blondínka, ale doteraz netuším, ako sa volala.

Do radu som sa postavila kedysi po tretej a odvtedy sa všetko vlieklo ako spomalený film. Kdesi v strede čakania som bola už natoľko otrávená, že som bola ticho, len sem tam som utrúsila nejakú poznámku. Bolo mi to snáď prepáčené, rovnako sa tvárila asi celá radová masa.

Hnitie v radoch radšej opisovať nebudem, predstavte si kyslíkový deficit, tlačenicu v mestskej hromadnej počas rozhorúčeného dňa a nepatrný pohyb smerom dopredu... a veľa veľa nudy. Mala som síce čo čítať, ale keď som k tomuto kroku chcela pristúpiť, hlava ma bolela natoľko, že som nebola schopná správne ukladať písmená a tvoriť z nich zmysluplné vety. A keď sme sa dostali k ventilátorom, prestávala som vidieť. O tretej som konečne víťazoslávne zavrela za sebou dvere ubytovacieho oddelenia s polomŕtvymi tetami, ktoré od ôsmej ráno predošlého dňa vybavovali naše ubytovacie chúťky. Naložila som na chrbát ruksak (vyzeralo to komicky, keďže som sa celá triasla, celý deň som nemala nič, okrem rannej kávy a jednej kofoly, ktorou nám počas čakania zachraňovali život), pripravila kľúče, nalodila sa do výťahu smer siedme poschodie a tešila sa na posteľ.

Pravda sa nekonala, písali sme nášmu šéfovi Jurajovi, že by sme ich v redakcii nerady strašili našimi nevyspatými reflexami a tvárami. Chvíľu som ešte strašila po izbe, ale akonáhle som ľahla do postele, zaspala som ako bábätko.

29. jún 2008

2008-06-29T20:31:00.000+02:00

Milujem moje zelené tričko :D. Už len pre jeho krásnu farbu sa oplatí mať dobrú náladu. Včera som unavená padla do postele a zobudila som sa v ňom dnes o pol dvanástej. Odvtedy baletím na hudbu z Amélie a nerozmýšľam nad škaredosťami. Zostáva mi dúfať, že Bratislava je natoľko veľké mesto, že sa stratím všetkým ľuďom, ktorých tam nechcem vidieť.

Aby ste sa zbytočne nestrácali v týchto riadkoch, chcem vám povedať, že sa na prázdniny chystám do veľkého mesta. Strácanie je teda na leto moja úloha. Zatiaľ čo sa ostatní ženú do sveta za veľkými peniazmi, ja som sa rozhodla zostať pekne v rodnej vlasti a skúsiť, ako voňajú noviny. Nečakám horibilné sumy na mojom bankovom účte, kvôli tomu tu naozaj nie som. Len chcem vyskúšať, aké by to bolo. S ceruzkou a zošitom sa tváriť dôležito a zúrivo. No dobre, tak v mojom prípade skôr zmätene a roztržite. Ale aj tak – aspoň to ochutnať a v prípade, že by mi písanie nechutilo, môcť si povedať, že som to aspoň skúsila.

Dnešný deň mal futbalovú príchuť. Z predbratislavského rozlúčkového stretka s babami som sa ponáhľala na veľké finále. Veľkým ho ani tak nerobil status finále, ale v mojich očiach narástlo skutočnosťou, že tam hrali naši Španieli. Od toho výletu do Viedne sú jednoducho srdcovka a fandenie v ich prospech sa počíta ako samozrejmosť. Zápas som si veľmi neužila, všetku futbalovú energiu som si minula na semifinále s Ruskom. To som prežívala na trávniku s nimi, behala som očami za každou loptou a očami som ju tlačila vždy do tej správnej bránky. Úspešne. 1:0.Aj finálové futbalenie sa nieslo v červeno-žltých farbách. Nemcom jednoducho nešlo. Malí mrštní Španieli sa s nimi hrali ako Jerry s Tomom a dostávali ich na perfektné prihrávky na krátko a rýchle krídelné útoky. Boli skvelí. Tak ako povedal ujo Straka: „Čím sú futbalisti z krajiny bližšej ku Brazílii, tým viac im držím palce“. Len dúfam, že tým nechcel povedať, že Portugalci hrajú krajšie ako Španieli. To by ma naštval.

Po tešení sa z prerastenej trofeje som sa musela prinútiť pobaliť si veci. Je to trápenie, najmä, ak sa vám nikam nechce, no predsa musíte, veď ste to sľúbili. Už sa s vami počíta. S nechuťou v očiach som rvala do ruksaku oblečenie a sprostosti (aj tak som veľa vecí nechala doma, najviac ma mrzia nejaké krátke nohavice, teraz by som za ne položila život). Zaspať sa mi nedalo. Prehadzovala som sa v posteli do druhej, potom ma to omrzelo a na znak protestu som zase všetko vyťahala z batohu a snažila sa ekonomicky napchať naspäť. S rovnakými účinkami ako minulý pokus. Po tomto namáhavom strategickom boji som konečne zaspala.

lord of war

2008-06-26T11:38:00.003+02:00

Hľadáte vhodnú oblasť podnikania? Čo tak skúsiť obchod so zbraňami? Zdá sa vám to príliš surové? To nič, zvyknete si.

Dráma amerického režiséra Andrewa Niccola Obchodník so smrťou možno trochu surovosti ukazuje, ale na jeho obhajobu treba povedať, že sa pohybuje len v hraniciach, ktoré mu tento biznis dáva. Platí tu totiž, že všetky morálne zásady, božie prikázania či rady rodičov idú bokom, pretože jediná morálka, ktorou sa treba riadiť, je morálka peňazí.

Príbeh sa začína v osemdesiatych rokoch v americkej Malej Odese, kde ukrajinský imigrant Yuriji Orlov (Nicolas Cage) rozbieha spolu so svojím bratom Vitaliim (Jared Leto) nebezpečný obchod. Všedný, avšak mimoriadne talentovaný Yuriji sa zakrátko stáva jedným z najlepších vo svojom odbore. Tovar, ktorý predáva, je vysoko žiadaný na celom svete, preto sa o odbyt nemusí obávať. Zbrojí diktátorské režimy v Afrike, Sovietsky zväz, USA a nemá problém dodávať zbrane obom znepriateleným stranám. O jeho obchody sa čoskoro začína zaujímať okrem obchodných partnerov aj Interpol. Agent Jack Valentine (Ethan Hawk) sa v snahe odhaliť jeho nekalú činnosť stáva jeho tieňom, no vždy je o krok pozadu. Yuriiho najväčším nepriateľom sa však stáva vlastné svedomie. Nerada by som vás ale vyrozprávaním celého obsahu pripravila o prekvapenie na konci spletitého príbehu.

Film sa vymyká klasickému hollywoodskemu stvárneniu akčných sekvencií, no aj napriek tomu je Obchodník so smrťou jedným z najmenej mierumilovných filmov posledných rokov. Nejde ani tak o počet vystrelených guliek za jednu scénu, ako o ostré slová, ktoré lietajú filmom. A triafajú do čierneho.

Herecké výkony predstaviteľov nezaostávajú za hlavnou postavou – sú pravdivé, zbytočne nevedú strojené dialógy, nie sú patetické ako by sa to pri americkej produkcii mohlo predpokladať. Od Nicolasa Cagea sa vynikajúca práca očakávala. Mrazivosť jeho výkonu zvýrazňuje fakt, že postava Yurijiho Orlova je inšpirovaná skutočným príbehom priekupníka so zbraňami – nedávno zadržaným Viktorom Boutom.

Film sa v zámorí nestal kasovým trhákom, preto nepredpokladám, že by sa v našich končinách mal stať zázrak. Dej drží diváka v strehu až do zaujímavého konca, nenudí. Nerobím si ilúzie o nadnesenosti niektorých scén, ale desí ma jeho bezradná atmosféra. Niccol nám bez servítky predkladá skutočnosť o vývoze zbraní z USA a korupcii v nelegálnom obchode. Poukazuje totiž na fakt, ktorý nikto nechce verejne prezentovať - Amerika je totiž najväčším vývozcom zbraní na svete.

eurohaluzenie

2008-06-12T11:22:00.003+02:00

Zimný výlet do Álp nám s Kačkou prospel. Aj dnes sme boli na svahu. Cestou hore vlekom som si spomenula na moje snehové začiatky. Prvé lyže som dostala ešte ako špunt. Boli z bazáru, modré so žltým viazaním. Už keď som sa na ne prvýkrát postavila, vedela som, že Bode Miller zo mňa nebude. Moje modré zázraky som ale testovala len raz. Ocino mi v záhrade vybudoval lyžiarske stredisko s obrovským kopcom navŕšeným zo snehu. V mojich malých očiach mi pripadal obrý, bol najväčší, najlepší a naozajstný. Istotne bol vyšší ako ja.

Moja druhá snehová spomienka ma vrátila naspäť na vlek. Rovnako ako moja spolužiačka na prvom lyžiarskom, aj ja som sa teraz skoro vysypala z kotvy. Lyžiarsky vtedy zlomil veľa charakterov, nôh i nádejí.

Dnes sme s Kačkou ešte nič nejedli, preto naše prvé kroky viedli z lyží rovno do obchodu. Namierili sme si to rovno k rožkom. Regále boli už vybrakované, no vzadu za nimi našťastie rozváňal pult s pečivom. Spoza skla na nás žmurkali slivkové koláče a hriešne vyzerajúce buchty. Mali sme chuť na všetko, boli by sme to zjedli aj s tanierikmi. Slintali sme pri pohľade na každú omrvinku, no nevedeli sme si vybrať.

„Prajete si,“ spustil na nás perfektnou slovenčinou Cesc, ktorý sa objavil za pultom. V bielej zástere s bielym úsmevom Kačku absolútne zmiatol. Nebola schopná povedať ani slovo, okrem mena a adresy zabudla aj na hlad, ktorý nás do obchodu zahnal.

Z ich rozhovoru som pochytila len pár viet. Smiech z Kačkinho chaosenia ma ťahal naspäť k pečivovým regálom. Rozprávali sa niečo o futbale, Cesc sa pýtal nejaké kraviny, ona mu rovnaké kraviny odpovedala.

Nakoniec sme nič nekúpili, ani lekvárnik, na ktorý som si už hodnú chvíľu brúsila zuby, lebo v momente, keď prišiel Adyno v bielej zásterke k pultu a pýtal sa mňa, čo si želám, zazvonil mi budík a surovo ukončil moje futbalové haluzenie.

sprechen vous english? hvala na pitanju, da

2008-06-12T10:22:00.002+02:00

Keď som bola malá, vôbec som nevnímala, že na svete existuje iný jazyk než ten, ktorým rozprávam. Teda až na ten topánkový. Aj keď som v škôlke chodila na angličtinu, brala som to ako novú zručnosť – niečo ako zaväzovanie šnúrok alebo rozlišovanie pravej a ľavej ruky. Až neskôr som prišla na to, že cudzí jazyk je ako paralelný život. Treba sa naučiť odznova myslieť, rozprávať či rozoznávať farby. Začiatok učenia sa novej reči je ako narodenie.
Odvčera som zase bábo. Srbochorvátske.

Odmalička milujem zošity a hrubé knihy. Čmárala som do nich, odkedy som vládala udržať v ruke ceruzku. Zamilovala som si srbochorvátsky slovník. Vláčila som ho so sebou všade. Bol maličký a zelený, s mäkkými stránkami. Urobila som si z neho omaľovánku, kreslila som všade, kde mi nezavadzali písmenká.

Ako som rástla, naučila som sa, že najlepšie sa kreslí tam, kde žiadne slová nezavadzajú. Môjho najlepšieho zeleného kamaráta som vymenila za čisté papiere. Odkedy mi ho rodičia uložili naspäť k ostatným knihám, začala som rozumieť písmenám a už som nemala odvahu vylepšovať cudzie knihy vlastnými zásahmi. Žila som svoj slovenský život a rozbehla som pomedzi neho suchý anglický a jeden francúzsky bagetový.

K zabudnutej zelenej som sa dostala náhodou – pri jarnom upratovaní poličiek mi takmer spadla na nohu. Zodratý obal a zažltnuté stránky slovníka voňali stále detstvom. Prelistovala som ho so zavretými očami, vnímajúc ho rovnako, ako pred rokmi. A keď som v mestskej knižnici pri prehrabávaní sa knihami objavila polorozpadnutú učebnicu srbochorvátčiny, s detským zeleným nadšením som ju schmatla a požičala.

Zdravo, ja sam ovde, kod kuće. Zovem se Milena, milo mi je.

eurofutbalenie

2008-06-07T15:33:00.004+02:00

Ešte kedysi na základke sme v družine poctivo okupovali ihrisko za školou. Obetavo a svedomito sme sa vrhali za každou vypálenou loptou a s odretými kolenami sme to chceli dotiahnuť ďaleko, najmenej do Realu Madrid. Moja závratná kariéra brankára – obrancu však skončila hneď, ako som urobila skúšky na gympel a futbalový svet tak prišiel o hviezdu.

Dnes som sa dostala do stavu, keď už neviem ani poriadne kopnúť do lopty, nie to za ňou zbesnene behať, ale futbal v telke mám rovnako rada.

Je pravda, že „svojim klubom“ neprinášam šťastie (mala by som to využiť a začať fandiť Manchesteru United), no ešte ma to neodradilo, a tak sú mojimi obľúbenými farbami modrá a londýnska červená.

V čase, kedy všemožné ženské časopisy prinášajú rady o tom, ako prežiť mesiac bez futbalom indisponovaných manželov, teda aj ja odkladám svoj spoločenský život pod misku s popcornom a s kávou v ruke (namiesto piva) kričím na 22 zaváľaných chlapov naháňajúcich sa 90 minút za loptou.

Majstrovstvám zdar! Adyho futbalový boh s vami...

Ctrl+A+Delete

2008-06-06T00:58:00.003+02:00

Ráno som sa pravdepodobne zobudila. Usudzujem tak z faktu, že som sa o ôsmej nachádzala s islamom na skúške u Škovrána. Výraz sfingy mi dopomohol k prvému áčku dňa, ale pretlak ľudí pred Volkovou kanceláriou mi stratil seminárku. Znovuvytlačená ma stála ďalších 18 korún (€0,59) a trápne béčko.

Cesta domov bola čudná. S notebookom na kolenách som si v plnom kupé pripadala ako zmätená myška zavretá kdesi v krabici, obklopená štyrmi kartónovými stenami, takými vysokými a papierovými, až naháňali strach.

Doma som nakŕmila Jimma, myfku a maminu a rozhodla som sa pre radikálne upratovanie. Začala som v hlave. Najradšej by som bola všetko označila a deletla... Všetko, všetko... Vymazala by som sa celá, aj s vlasmi. Z myslí všetkých, ktorým som omylom spadla do života. Nechcela som, vážne som to nemala v pláne.

chuť šťastia

2008-05-26T21:13:00.004+02:00

Ako chutí šťastie?

malinovo?
piškótovo?
chutí vôbec sladko?

podľa mňa je ako prvá upečená bábovka.

pripečené

on the road

2008-05-07T21:37:00.006+02:00

na ceste...

plnej kameňov

tiahnucej sa do neznáma

predbieham plnú čiaru

hľadám miesto, kde sa môžem skryť

pred padajúcou nocou...

božie mlyny...

2008-04-28T00:57:00.002+02:00

EHMK

2008-04-08T23:55:00.001+02:00

V septembri tohto roku vyberie medzinárodná komisia spomedzi štvorice slovenských miest jedno, ktoré v roku 2013 ponesie titul Európske hlavné mesto kultúry. Košice, Prešov, Nitra alebo Martin budú mať na rok možnosť ukázať, čo všetko môžu ponúknuť Európe a jej kultúre.

O tom, či majú reály potenciál, je zbytočné hovoriť. V konkurencii ďalších piatich miest (Bratislava, Trnava, Banská Bystrica...) už uspeli. Otázne je, či Martin, niekdajšie národné centrum Slovákov, dokáže na úrovni konkurovať pri finálnom výbere súperovi, akým sú napríklad Košice.

Jeho kultúrno-historický význam v dejinách Slovákov je neodškriepiteľný. Práve tu boli v 19. storočí položené základy slovenského divadelníctva, knihovníctva či múzejníctva. No po tom, ako sa vládna moc začala koncentrovať v Bratislave, presunuli sa tam aj mnohé riadiace pracoviská a kultúrne inštitúcie sa stali takmer bezduchými svedkami slávnej minulosti.

Lesk Martina, jeho niekdajší bohatý kultúrny život, však už nevyráža dych ako kedysi. Historické pamiatky síce navštevujú školské výlety, no ich potenciál zostáva často nevyužitý. Múzeá, historické budovy a príroda, ktorá obklopuje región, čakajú na nápad, ktorý by im prinavrátil zašlú slávu.

Riešením martinského problému môže byť práve Európske hlavné mesto kultúry. Nové nápady a myšlienky by mohli priniesť mestu, ale aj celému regiónu stratené postavenie. Výstavba nových kultúrnych priestorov, turistických stredísk, dobudovanie infraštruktúry i aktívne zapojenie občanov, by mohli priniesť vietor do martinských plachiet.

Mesto sa rozhodlo bez ohľadu na výsledok svojej kandidatúry zrealizovať čo najviac zo zamýšľaných renovácií, podujatí a akcií, ktoré pripravuje pre projekt. Aj v prípade neúspechu teda počíta s rozvojom cestovného ruchu a návratom k svojmu pôvodnému postaveniu v kultúrnom živote Slovenska. Zostáva nám teda len dúfať, že Martin nezostane slávnym iba v dejepisných učebniciach.

daňovanie

2008-04-03T02:33:00.002+02:00

Koniec marca je jednoznačne najneobľúbenejším obdobím pre tety z daňového úradu. Pre mňa to vždy znamenalo lámať si hlavu nad originálnejším darčekom pre brata, než boli naposledy ponožky. Minuloročná letná brigáda mi však k tomuto trápeniu pridala ešte jedno – ak som totiž chcela vidieť peniažky, ktoré si z môjho chatrného platu stiahol štát na dane, musela som si podať daňové priznanie.

Nebolo by to také hrozné, keby mi môj letný zamestnávateľ poslal potvrdenie o navrátení dane skôr, než v piatok pred posledným možným termínom. List v schránke potešil, no keď mi doplo, že moje ekonomické minimum nestačí ani na orientáciu v základných pojmoch, začala som panikáriť.

Panikárila som v sobotu, keď som sa snažila zohnať tlačivo, ktoré sa zrazu nedalo nikde nájsť a takisto v nedeľu, pretože som sa dozvedela, že kamarátka, ktorá by mi ho mohla vyplniť, odišla na víkend podporiť turistický ruch do Benátok. Doma sa na tých pár kusov úradnín pozerali ako na zjavenie, a tak mi neostávalo nič iné, ako chytiť rozum a papier do hrsti a „vyčudniť“ to sama.

Prvý oddiel mi išiel – meno, adresu i rodné číslo som vedela a bola som hrdá, ako pekne som to zvládla. Pri pohľade na ďalší oddiel zo mňa všetok dobrý pocit opadol ako omietka. Veľa chlievikov a ešte viac škaredých neznámych cudzích slov neveštilo nič dobré, a tak ma zase začala chytať panika.

Po hodinke zbesneného pobehovania ma napadlo, že všetko je vlastne na webe. Prechádzanie asi pomohlo. Vygooglila som čarovnú formulku daňové priznanie a vo výsledkoch našla návod od akéhosi daňového poradcu. V tej chvíli mi pripadal ako hrdina. Rytier na bielom koni v lesknúcej sa zbroji. Článok som otvorila, pripravila tlačivo a začala čítať. „...V riadku 10 tabuľky sa uvedie súčet riadkov 1 až 9, teda znova suma úrokov z riadku 2.“ Rytier sa zosypal z koňa. Úplne som sa stratila vo všetkých riadkoch, číslach a tabuľkách, no vzdať som sa nechcela.

Na hodinkách už svietila skorá ranná hodina, ale ja som sa stále motala kdesi medzi preddavkami a zrážkovou daňou a nemohla nájsť dvierka von. V tej chvíli by som bola priznala aj to, čo som nechcela. Naveľa som sa dostala k 72. riadku, podpísala, čo sa dalo a vyčerpaná padla do postele.

Čakalo ma už len finále – daňový úrad. Myslela som si, že ten nočný cirkus s vyplňovaním bol len úvodným kolom, pretože som si spomenula na všetky tie každoročné hororové televízne reportáže o dlhých radoch na úradoch. Do tašky som nabalila knihu, desiatu a pitie a odhodlaná stráviť tam celý deň, som sa vybrala tvárou v tvár čeliť osudu.

Na úrad som sa vybrala hneď ráno. Na moje prekvapenie sa na chodbách netlačili zástupy nervóznych ľudí, dokonca tam nebol skoro nikto, kto by ma mohol ušliapať. Jediné, čo ma obralo o môj osobný priestor, bol kvet, do ktorého som sa zvalila, keď sa mi zamotala hlava po prirýchlom vybehnutí schodov. Prázdnou tmavou chodbou som sa teda predrala sama až ku dverám s mojím písmenkom, zaklopala, odovzdala nočné dielo, pozdravila a zase za sebou zavrela.

Keď som za 10 minút opäť vyšla na čerstvý vzduch, mala som pocit, že som niečo zabudla, že by som sa mala vrátiť a ešte im tam čosi dopísať. To bolo všetko? Možno mi chýbala tá tlačenicová atmosféra, ktorú som si vymyslela ráno cestou v autobuse, plno hluku, nadávok a porozhadzovaných kelímkov od kávy. Nič z toho sa nekonalo a ja som si zas večer v televíznych novinách pozrela reportáž úradoch o plných lajdákov, ktorí si aj tento rok nechali odovzdanie daňového priznania na poslednú chvíľu.

islandská rozprávka...

2008-04-01T12:42:00.005+02:00

Vybrať sa na výlet s Kačkou je rovnaké, ako ísť na Kotianovu písomku len s perom a papierom, bez predošlej noci strávenej nad zošitom. Teda absolútne bláznovstvo. Alebo odvaha. Alebo pouličná zmes menovaných prvkov. No a keďže som to robievala často, som cvičená.

Pobyt v Prahe som tu už kedysi spomínala, takže si to viete predstaviť. Ale na to, čo sa nám podarilo s Kač predvčerom, Vaša fantázia nemá kapacitu ani potrebné parametre.

Škola a potom futbal – tak znel plán dňa. Zdanlivo normálne a jednoduché. Ale tentokrát aj s papierom, perom a bez písomky z chémie to bolo bláznovstvo. A odvaha.

Na reprezentačný zápas s Islandom sme sa s Kačkou tešili už skoro dva mesiace. keď sa však miesto konania presunulo zo Žiliny do Zlatých Moraviec, radosťou sme neskákali. Ani dátum nebol bohvieaký – takmer v strede samonastoleného voľna.

Napriek všetkým nepríjemným okolnostiam a nevľúdnej predpovedi počasia sme si kúpili za našporené korunky lístky a tešili sa, že uvidíme Eidura.

Stredajšie ráno bolo ako každé iné. Vstávať sa nám nechcelo ako obvykle, na autobus sme dobiehali posledné ako kedykoľvek predtým a Pravda nakoniec prišla. As usual. Keď však videla, aká malá vzorka nás prikvitla do školy (zvyšok si urobil spomínané „voľno“), rozpustila nás skôr, než by sa nám to hodilo.

Vrámci zabíjania času sme s Kačič kuli plány na leto, snívali a počas obľúbenej hry „Hádaj, ktorý anglický futbalista som“ sme si zopakovali snáď všetkých hráčov Veľkej 4. Po výdatnej obedovečeri sme išli hľadať nástupište a šetrný spôsob, ako s mojimi boľavými zubami zjesť prerastené jablko. Pre úplnosť informácie: všetko sa podarilo.

Po dlhej plavbe neznámou krajinou sa nám podarilo vystúpiť v Moravciach. Od staršej udivenej pani vymámiť, kde dokelu, majú štadión, po ceste nájsť milú benzínku s milými ujami, ktorí nám milo dali milý kľúčik od WCka a po dlhom putovaní nájsť štadión.

Doteraz som síce nepochopila, ako sa nám podarilo dostať lístky do AWAY FANS (asi to bude tým, že Islanďanov tam bolo osem kusov), ale prešli sme kontrolou („Viete, idem z intráku, to je špinavé prádlo.“) a nalodili sme sa do nášho A6 sektoru.

Miestečko sme mali fajné, blízko brány, a tak sme si pred začiatkom zápasu okukali hráčov a stihli vyhriať sedadlo. Niektorí Islanďania vyzerali naozaj ako elfovia z príbehu o gejzíroch a poníkoch, atmosféru dotvorila ich rozprávková hymna. Tá naša vyzerala oproti nej ako bojový pochod indiánov. Kač začala hneď fandiť, a hneď opačnému týmu. Zmiatla ju islandská modrá. Štadión začal dýchať až v 38. minúte, keď mexická vlna z druhej strany tribúny konečne nezdochla kdesi za bránkou a otočila sa 4 krát. Aj tým našim bielym sa začalo lepšie dariť, aj keď len obstreľovali brankára a okolitých divákov. Modrí dali 2 trapné góly, Slováci sa trafili aspoň raz a štadión s nadávaním odchádzal domov.

My sme neodchádzali, my sme vystrelili, lebo sme cítili šancu stihnúť zavrhnutý autobus.O 15 minút sme tromfli rýchlostný rekord a na stanicu sme doleteli presne. Škoda, že až po autobuse. Dali sme šoférovi ešte šancu, nech sa vráti (alebo príde), ale po polhodine sme pochopili, že je s nami koniec.

Bolo jedenásť a najbližší spoj hocikam išiel o tretej ráno. Ten náš o pol štvrtej. Začalo snežiť.

Billa byla zatvorená. Čakáreň zatvorili o desiatej. Prvú hodinu sme presedeli n a lavičke pred stanicou. Zahrievali sme sa zážitkami a dojmami z futbalu. Keď som si prestávala cítiť prsty na nohách, rozhodli sme sa ísť pozrieť milých ujov na milú pumpu a dať si veľa teplej kávy. Benzínka milo nesvietila. Prestalo snežiť. Začalo pršať.

O pol jednej sme sa vrátili na lavičku. Botasky sme mali mokré, ponožky rovnako a pomaly sme začali odratúvať odmrznuté prsty. Každých 15 minút, kým sme čakali na bim-bam kostolného zvonu, bolo ako celá večnosť. Hajzli benzinkári!

Jedna hodina. Neprší. Vybrali sme sa rozmrznúť prechádzkou po námestí. O 20 minút sme boli naspäť. Moravce sú krpaté.

O pol druhej mi začalo haluziť a vonku zase snežiť. Bola som síce svieža, ale hojdala som sa na lavičke ako malý feťák a príliš často počula prichádzajúci autobus. Druhá prechádzka po námestí.

Na zastávke som zmenila taktiku a začala sa prechádzať od lavičky k lavičke ako besný pes. Kačka sa tvárila, že umiera, ale vykľula sa z toho len bodavá bolesť chrbta. Na „Hádaj, ktorý anglický futbalista som“ sme nemali chuť, tak sme si len tak do tmy drkotali zubami.

Keď pred treťou prišiel prvý cestujúci, vyzliekali sme ho pohľadom. Ani nie preto, že by za to stál, ale preto, že by za to stála tá teplá bunda, čiapka, šál a rukavice. Pokus o vraždu umrznutím. Zabili sme ho až v momente, keď nastupoval do autobusu.

Ostávala nám už len polhodinka. Kačka počula v diaľke cinkať rolničky, ja som jej rozprávala, ako veľmi sa bojím svojho slepého čreva, a keď sa mi zdalo, že okolo prebehla veveričko-kuna, musela mi to dosvedčiť Kač, lebo som si nechcela veriť.

Nechcela som veriť, ani keď som zbadala náš autobus. Blížil sa tak majestátne. A tak pomaly. Stuhnuté nohy vyšli ledva po schodoch a zamrznutými prstami som ledva vybrala z peňaženky peniaze. O drobné som sa ani nepokúšala. Ten trpák vodič nekúril, ale nám to už bolo všetko jedno, už na nás nepršalo, nesnežilo, ani nefúkalo. Zaspali sme, ani neviem ako. V Źiari nad Hronom ma zobudil zlý sen nejakej malej cestovateľky za nami a pred Bystricou Kačič. Vyliezli sme z busu a rozklepali sa. Kač už bola takmer doma, ale tvrdila, že ma musí nasadiť do vlaku, aby som sa nestratila. Triasli sme sa ešte 20 minút po tom, čo sme si na stanici obsadili radiátor. Ledva som chrúmala kávenku, Kačič bojovala so spánkom. Hrabalo mi natoľko, že chlap vedľa unavene zíval „Balázs Borbély“. Kačka počula konečne namiesto rolničiek píšťalku. Tentokrát oprávnene.

O šiestej som sa naložila do vlaku a zapadla do prvého kupé. Bolo tam nádherne teplo. Zobudila som sa v Martine, s uschnutými botaskami. Cestou domov som kráčala proti prúdu školákov, vlečúcimi sa za vedomosťami. Doma som si, už len pre dobrý pocit, dala troje ponožiek, navliekla sveter a zaliezla s dekou pod perinu.

Islandská rozprávka. V rolničkovom rytme.

psie dni...

2008-03-13T01:07:00.003+01:00

Grahamové popoludnie. S hlavou opretou o stenu a obalom od fialového BonPari som sa vrátila do New Yorku ku klietke a jej opustenému majiteľovi. Cítila som sa rovnako osamotená , skľúčená, obraná o čosi, čo ani neviem pomenovať. Aj mne niečo odletelo, neviem či do Ria, do Afriky, ale som si istá, že mi to nenormálne chýba...

noc reklamožrútov

2008-03-01T14:28:00.004+01:00

Na svete je mnoho typov žrútov. Niektorí milujú čokoládu, iní sa radi napchávajú kyslými uhorkami. Ich spoločným znakom je však obrovská chuť, ktorá ich prepadáva v akomkoľvek čase.

V noci z 22. na 23.2. sa v bratislavskom Auparku jedli reklamy. Myšlienka Noci reklamožrútov, ako sa táto akcia nazýva, pochádza z roku 1981. Vtedy jej autor Jean Marie Boursciout usporiadal prvú prehliadku reklamných spotov zo svojej vlastnej zbierky. Svoj prvý úlovok získal, keď mal tri roky a dnes jeho archív obsahuje viac ako 700 000 snímok, ktoré sa každoročne rozrastajú o ďalších 25 000 kusov. Úspech prvého premietania vo Francúzsku priniesol časom Noc reklamožrútov celému svetu.

Slovensku sa projekt predstavil cez víkend po päťročnej prestávke. Reklamní gurmáni zahnali svoj hlad niekoľkohodinovou porciou reklamy. Organizátori im naservírovali viac ako 500 spotov. Sály Palace Cinemas, kde sa premietanie konalo, boli do posledného miesta vypredané. Že sa bolo na čo pozerať, dokazovali aj mená tvorcov niektorých reklám – Guy Richie a jeho reklama na BMW alebo režisérsky rukopis Romana Polanskeho či Davida Lyncha vo filmoch propagujúcich francúzsku značku cigariet. Svoje sympatie k reklamám mohli návštevníci vyjadrovať pomocou "ťapkátok", ktoré dostávali pri vstupe.

Počas takmer piatich hodín reklamožrúti zhliadli spoty, ktoré by sa za normálnych okolností do našich zemepisných šírok ani nedostali. O svojej kreativite nás presviedčali reklamy z Holandska, Švédska, Japonska, ale aj z takých exotických destinácií, akými sú Angola, Kongo, Irak či Libanon. Sálu však rozťapkávali aj slovenskému divákovi známe reklamy – bodovali lienky i autá – transformeri z dielne Citroënu. Okrem áut a cigariet naplnili brušká divákov reklamy na deodoranty, alkoholické i nealkoholické nápoje, poisťovne, ale nevyhli sa ani aktuálnym a nie vždy príjemným témam ako prevencia proti AIDS, ochrana životného prostredia, boj proti fajčeniu...

Okrem geografickej a tematickej rôznorodosti si mali diváci možnosť porovnať aj vývoj reklamy v priebehu času. Takmer-mini-film z tridsiatych rokov propagujúci púder, či relama na pomarančovo-grapefruitový džús z americkej produkcie päťdesiatych rokov, ostro kontrastovali so súčasným ponímaním reklamného umenia.

Nielen projekciou bol však Aupark živý. Tým, ktorí potrebovali počas piatich hodín premietania trochu "vypnúť", ponúkli priestory multikina na spestrenie niekoľko sprievodných podujatí. Prestávkarom sa so svojou tanečnou show predviedol Laci Strike a Street Dance Academy, barmani zo Shake the world, módna prehliadka a po skončení celej projekcie sa o dobrú náladu prítomných postarala pár pesničkami Tina.

Ak ste februárovú dávku reklamy nestihli, organizátori Vám ponúkajú šancu na reparát. Vďaka obrovskému záujmu, s ktorým sa premietanie stretlo, začali rozmýšľať o zopakovaní Noci ešte v tomto roku.

môj jediný dôvod

2008-02-25T00:24:00.000+01:00

Ľudia žijú, aby si splnili svoje sny. Chuť k životu je nepriamo úmerná vzdialenosti od ich dosiahnutia. Nevzdáme predsa boj tesne pred víťazstvom. Život je však príliš krátky na to, aby sme stihli prežiť všetky svoje snívania.

Keď som mala zlaté vlásky a nosila som dva copíky zopnuté lienkovými gumičkami, prisťahovala sa k nám na dvor mačka. Bola úžasná. Ryšavobielo sa prechádzala po tehlovom plote a na lavičke pod oknom s prižmúrenými očami priadla moje šťastie. Vydržala som sa na ňu pozerať hodiny.

O rok neskôr si vzala svoje čerstvo vyliahnuté mačiatka a kus môjho srdca a nikdy viac sa nevrátila. Nechala mi tu len napradenú pavučinku, ktorú plátam slovami, aby si diery, ktoré na nej zanechala minútová ručička a odtrhnuté stránky kalendára, nikto nevšimol.

Chcela by som byť ako ona – môcť mať deväť životov, aby som mohla skúsiť čo najviac z toho, čo ponúka lunapark svet.

Aj ja som z tých, ktorí žijú pre svoj sen. Keby som ho nemala, už dávno ležím pod zmrznutou zemou. Príležitostí i dôvodov, prečo navždy oddychovať, by sa našlo kopec. Dôvod, prečo zostať dýchať mám však len jeden. Opatrujem ho, škrabkám, kŕmim, len aby som neprišla aj o neho. Bojím sa však, že časom som si ho rozmaznala natoľko, že si začína o sebe veľa namýšľať a splniť všetko, čo odo mňa očakáva, je každou myšlienkou na neho nemožnejšie a nemožnejšie...

Ale keď prestanem snívať, prestanem žiť...

čistý priestrel

2008-02-19T20:11:00.005+01:00

Dnes som si v mysli už asi štyrikrát prestrelila hlavu pištoľou zo šuflíka. Mám to napozerané z večerných kriminálok.

Červená farba a kúsky šedej hmoty sa na stene za mnou rozflákli do zvláštneho obrazca. Dekadenti by to nazvali umením. Keď som bola malá, chcela som to vyšetrovať, potom som chcela byť ten, čo to upratuje, teraz ten, kto to vykoná. Ako rýchlo sa všetko zmenilo...

Lenže šuflík je prázdny. Nie je tam revolver, ale ani Tánin index, ktorý som jej mala opatrovať. Doniesla som ho z domu a uložila do bezpečia, aby sa mu nič nestalo. Nestalo sa mu nič. Len sa trochu stratil.

DNA a čerstvá krv sa vpíja do bielej steny požičanej detskej izby. Kačič ešte spí. Ťažko dýcha, sem-tam sa dusí. Cez víkend si v Jakube vyváľala angínu.

Zase je sivo. Kvôli počasiu som minula druhý náboj. Šedá farba prítomnosti tmavne do budúcnosti. Zajtrajšok je celý čierny. Tretie bum.

Môj smútok mi povedal, že chce, aby som bola šťastná. Nechce, aby som robila hlúposti. Kopec hlúpostí, ktoré by mu ublížili. Vraj mám každého ďalšieho porovnávať s ním. Žiadny ďalší nebude. Štvrtý výstrel.

zima...

2008-01-21T19:08:00.000+01:00

Zamkla som za sebou bránku. Srdce mi bezvládne kleslo. Od kľúčov, ktoré som držala v ruke, šiel hrozný chlad. Končeky prstov, dlane, ruky. Postupoval cez všetko, čo si mal tak rád.

Niečo spadlo na zem s veľkým buchodtom. To zamrznuté ruky neuvládli ťarchu kľúčov. Od chodníka sa plazil studený brečťan zimy. Omotával sa mi okolo členkov a nenásytne postupoval vyššie. Priviazal ma o bránku, nemohla som sa ani pohnúť.

Viazal ma tak pevne, že som si prestávala cítiť končatiny. Krv sa mi v tele zastavila a začala mi ochladzovať žily. Bola mi hrozná zima. Mala som pocit, akoby som sa pomaly premieňala na kus ľadu.

Opäť niečo cinklo. Ku kľúčom začali na zem padať ľadové slzy. Zneli ako zvonkohra a nebyť chladu v mojom tele, možno by sa mi ten zvuk nekonečne páčil. Čím ich však bolo viac, tým odpornejšia mi tá hudba bola. Chcela som, aby prestala, no nemohla som sa hýbať, aby som ju zastavila. Začalo snežiť...

Dnes som zomrela. Venujte mi tichú spomienku.

day dream

2008-01-21T18:50:00.000+01:00

Od rána mi je zvláštne. Už len prebudenie bolo bez dychu. Namiesto nosom som nasávala sychravý deň rifľami a oriešku v hlave som doobeda dala voľno. Zapísala som si pravdu a bahnom som sa preskákala naspäť domov. Zmyla som po sebe stopy, nechala list na rozlúčku a vyplávala preč.
Ruksak ma tlačil do zeme a ja som mala dosť čo robiť, aby ma nepohltila celú aj s myšlienkami. Nemám rada, keď sa mi zdá, že sa na mňa pozerá láska. Robí mi zmätok v hlave...
Vlak som prežila tankovo - o sedadlo som sa delila s batohom a Holdenom Caufieldom. Výstup mi robil menšie problémy, ale nakoniec som si predsalen nerozbila hlavu o koľajnice a odcupitala na autobus domov.
Domček som si veľmi neužila, lebo som sa sľúbila na poetický večer pri kávičke. Moje miesto pri stene mi dalo šancu prežiť všetky verše a krásne oči, ktoré priniesol rým. Ach, tie oči...
Po druhej káve som sa už cítila silná, ale tak inak. Tak zraniteľne. Mala som sto chutí znova začať písať. Len tak, farebne. A bozkávať sa s prvým chlapom, čo mi odpije z kávy. Farebne, len tak.
Prijala by som akékoľvek zamestnanie. Aj upratovačku. Len aby som si mohla poupratovať fantáziu. Trochu ju vyleštiť, nech vyzerá k svetu. Pustiť jej trochu francúzskej dúhy a prisypať trocha vanilky.
Aby som sa jej nebála...

ponarodeninová...

2008-01-18T22:37:00.000+01:00

S prvými vločkami zimy ma chytá prvá fáza narodeninovej depky. Som zimné dieťa, v deň, keď som sa narodila, bola teplota sympaticky natlačená ďaleko pod nulou.

Tentokrát mi nevadí, že budem zase o rok staršia, starnem predsa každou sekundou a to, že z dňa na deň zostarnem o jeden rok, mi žily netrhá. Tento rok síce prešiel tak, že som si ho skoro ani nestihla poriadne užiť, no neľutujem, že som ho neodžila inak.

Mám Kačič, ktorá zo mňa robí iného človeka, presne takého, akým som vždy chcela byť. Bola som tak blízko Marsu, že tomu doteraz neviem uveriť. Skončila som prvý rok na vysokej škole, na ktorú som ani nedúfala, že sa dostanem. Aj keď som ublížila človeku, na ktorom mi naozaj záležalo, neľutujem to. Jeden z nás jednoducho zranený byť musel...

Chcela by som vedieť, čo ma v tom ďalšom roku čaká. Koho stretnem, s kým sa miniem. Kto bude živiť moju fantáziu a koho z mojej hlavy radšej vyhodím. Na koho budem nenápadne pokukovať a uhýbať pohľadom, keď náhodou pozrie mojím smerom. Naozaj chcem...

Aj keď sa v poslednom čase na mňa všetko sype, som si vedomá, že to nie je nikoho problém, len môj. Je len na mne, či s tým budem bojovať a snažiť sa byť úspešná aspoň tak, ako ľudia okolo mňa, alebo budem len so závisťou zazerať, ako sa im darí, a mne sa všetko rúca...

kapustnicová kríza

2008-01-01T21:52:00.000+01:00

Zima je moje obdobie. Nemrznem, ľadová som celoročne. Môj pohľad nezabíja, no každý, kto sa chce cez oči dostať do môjho srdca, odchádza zranený. Rozdiel medzi mnou a zimou nie je takmer žiadny. Obe sme mrazivé. Ale zima láme nohy a ja srdcia. Som preto zlý človek?

Roztápam sa len na papieri a s Kačič. Jej perie zo mňa robí inú bytosť. Ľadová princezná sa mení na čosi malé a hravé. Mláďatko.

Minulý utorok som sa musela roztopiť. Potrebovala som to tak súrne, že akýkoľvek odklad by si vyžiadal stratu na živote. Od rána som sa nevedela smiať. Kútiky úst mi ťahala k zemi bezmocnosť. Ťahala som ju za sebou ako závažie. Po chodníku, po chodbách, po schodoch. Bolela.

Nepomohla mi ani automatová káva a ľahký variant testu zo žurnalistiky. Zabil ma print. Vždy som odtiaľ chodievala s depkou a pocitom menejcennosti, ale dnes som si odniesla súkromnú prehru. Známkami som sa nikdy príliš netrápila, ale béčko mi dalo facku. Nevravím, že som sa ktovieako snažila, ale...

Tma sušila moje slzy pri prechádzke opustenými ulicami. Ale kto zašije diery po sne?

o Vianociach...

2007-12-23T11:02:00.000+01:00

...ľudia si stále nevšimli, že to najdôležitejšie sa nedá zabaliť do papiera...

obrázok: http://travel.webshots.com/photo/2006197780046209414clpWjh

lúčenie s múzeum

2007-11-22T15:56:00.000+01:00

To, že v lete pôjdem brigádovať do múzea, som sľúbila takmer mimovoľne, kdesi medzi 2 skúškami na intráku v Trnave. Pohľad z našeho vtedajšieho okna bol lepší ako televízny program na Eurosporte. Reality show v priamom prenose. Ale späť k letu.

Múzeu som sa upísala od konca júna do posledného augustového dňa. Pred nástupom som si vybavila príjemné povinnosti - návštevu Prahy a výlet do vesmíru a potom som sa už ako vznešený pracovník múzea mohla vážne a vzdelane prechádzať chodbami Slovenského národného múzea.

Najskôr ma šupli do Múzea Martina Benku. Spočiatku som sa bála, ako budem vychádzať s jeho šéfkou, ale obavy odleteli ako héliom naplnený balónik nepozornému dieťaťu na jarmoku a ja som si tam odžila nádherný týždeň.

Začiatkom júna som bola prvýkrát v múzeu. Texty som ešte nevedela, tak som sa v duchu permanentne modlila, aby neprišiel niekto výkladuchtivý. Moja prvá rodinka mi odpustila hapkanie aj koktanie a po prvej expozícií sne si dobre rozumeli. Anglický text neviem doteraz.

S mojou milou orientačnou-vysvetľovacou indispozíciou som pár ľuďom, samozrejme poväčšine zahraničným, vysvetlila how to get to the Museum of the Slovak Village, poprípade do iných podobných inštitúcií v MT.

Za celé moje pôsobenie som tu, okrem jedného mládenca s dredom na brade z Francúzska
nezaregistrovala žiadneho nezabudnuteľného pána božského.

Uviazala som pár šnúriek, utkala nejaké tkaničky na krosienkach, uštrikovala a spárala zeleno-zeleno-ružový krútiaci sa šál (z dôvodu nepraktickosti mi ho slečna lektorka a pani vrátnička odporučili zlikvidovať a asi za 2 týždne na to sme ho našli v katalógu Quelle ako užasne módny hit).

Mám to tu rada. Najmä ak tu nikto nie je. Ležím v expozícii, v tme na zemi, vdychujem vôňu síce toxickú, ale s vedomím, že mi napriek svojej škodlivosti bude chýbať. Je to úžasný pocit, ktorý bežní návštevníci nemajú šancu zažiť. Teda pokiaľ nezabudneme ráno rozsvietiť. Môcť prejsť expozíciu v protismere prehliadky, sadnúť si do vydlabaného člna, ktorý sa kedysi plavil po Váhu, podliezť šnúru a sedieť počas obednej prestávky, keď v múzeu nikto nie je, za klavírom alebo v kresle Martina Benku, to je leto za všetky drobné.

Láska

2007-11-22T15:53:00.000+01:00

Zimná...
Čerstvo sa držíme za ruky zaľúbene napadaným snehom. Sme ako snehová guľa urobená z dvoch vločiek – večne nalepení na sebe... Stále spolu, každú voľnú chvíľu. Prešteklíme sa dňom, rozprávame sa krásne bláznivo o bláznivo krásnych veciach. Som tvoj anjel v snehu a ty mi rozmrazuješ ruky, keď nimi štrngám o zmrznutý nos. Zabalená vo veľkom šále a troch pároch ponožiek sa s tebou túlam bielym svetom.

Jarná...
Snehová guľa sa roztopila a dve vločky-kvapky sa zliali do jednej. Kvitnem na farebno a voniam láskou. Po skúške z dospelosti sme zložili aj tie ostatné a cítili sa tak dospelo a dôležito.

Letná...
Ty si zarábal ťažké prachy a ja som si hrýzla do pery, keď si chcel všetko platiť. Hrýzla som sa do pery, keď si sa opíjal myšlienkou slobody a vychladeným pivom. Hrýzla som si do pery, keď som ti nemala čo povedať. Moje krvavé ústa si si nevšimol a mne krv kvapkajúca nadol zraňovala srdce.

Jesenná...
Jednu kvapku rozfúkal jesenný vietor do dvoch strán a my sme si museli zvykať, že nás delí hodina cesty s hlavou opretou o okno vlaku. Jeseň na novom mieste a s novými ľuďmi mi zahojila pár rán, ktoré som si nosievala hlboko vo vnútri a 1 snehovú vločku zmenila na nepoznanie. Druhá vločka sa nestihla čudovať a nevedela jej odpustiť, že keď vystúpila z vlaku, už to nebola "jej" vločka.

Zimná...
K láske nám chýbal sneh a trocha môjho tepla. Ja som bola bláznivá, ty krásny a príliš ďaleko a možno práve preto si mi nechýbal. Stačila mi cesta vlakom, povedala som ti všetko, čo som chcela. Ty si si myslel, že len ja som sa zmenila, ale aj ty si bol iný. Mrzutý, opitý. Čím sme boli pri sebe bližšie, tým si mi bol vzdialenejší. Aj keď si ležal pri mne, nedočiahla som na tvoju ruku, bol si ďaleko, aby som ti mohla dať pusu.

Jarná...
Zmrzla som pri tebe na kosť. Už mi nevadilo, že sa okolo teba motajú iné. Aj keď si mi povedal, že keby si ma nemal, bol by si určite s jednou z nich. Nebolelo. Ani keď si mi nechcel povedať, o čom sa s nimi rozprávaš, čo robíte. Nevadilo, neroztopilo ma to, nespadla ani jedna slza. Prestali sme hovoriť kraviny, také ako na začiatku. Prestali sme hovoriť.

Letná...
Utekám pred naším mlčaním do práce. Volávaš mi v noci a opito mi rozprávaš, ako ma ľúbiš a ako ti chýbam. Chceš, aby sme boli viac spolu. To máme viac mlčať? Zabíja ma to. Smutniem. Vraj robíme vždy len to, čo chcem ja. Bolelo. Chcem odísť, nevládzem. Odchádzam.

o nevyužitých druhých šanciach

2007-11-22T14:30:00.000+01:00

Lucka to predpovedala už dávno. Tak ako to, že mi ten zle upevnený požičaný zošit na stoličke predo mnou spadne rovno do kávy, ktorú som vyliala pred seba, keď som si kopla do termohrnčeka.
Tak ako som ja vytrela Heliným zošitom s poznámkami podlahu, tak vymietli s Albionom chorvátski futbalisti premočené Wembley. Anglická futbalová reprezentácia (nazvyme si ich komorne bench of loosers) sa teda ako jediný z veľkých národných tímov nekvalifikovala na blížiace sa EURO 2008 v Rakúsku a Švajčiarsku.
Hráčsky duch Veľkého taktika, ktorého FA vyhodila až po funuse, sa prejavil naozaj naplno. Kačič ho najprv skoro zaškrtila, keď sa hral na tajnostkára a nechcel prezradiť zostavu na zápas. Skonštatovali sme, že si, chudák, žije na nejakej inej planéte. Na svojom piesočku si hrabkal, staval si vlastné zámočky, vôbec nevadilo, že bol každý iný a nevedel sa prispôsobiť ostatným. Z piesočku ho museli vyniesť, sám sa nechcel ani pohnúť.
Včerajší zápas bol zúfalý, Angličania vyzerali, akoby im ešte nikto neoznámil, že sa už hrá. Zmätene pobehovali v nejakej zvláštnej formácii a všetko nechali na obranných mechanizmoch brankára Carsona. Po prvých dvoch veselých góloch, ktoré dostali, som sa modlila, aby tChorváti neprekračovali stredovú čiaru. Aj ujo v bráne sa za to zjavne prihováral u Najvyššieho. (With eight minutes gone, he must have wanted part of the rain-sodden pitch to open up and swallow him whole.) Jedinými dvoma Angličanmi, snažiacimi sa o bližší kontakt s loptou na trávniku, boli Joul a Virgin. Kapitán permanentne nahrával súperovi, obrana bola...ehm bola? a zvyšok sa tam len tak potuloval. Možno aj preto sa toto šmýkanie sa v Londýne dopadlo 2:3...
Ujo Taktik je teda vyhodený, reprezentácia dospáva opicu a anglickí fanúšikovia hľadajú alternatívny program na leto a my s Kačič musíme preplánovať návštevu Viedne zo začiatku leta na predvianočný čas...

let me entertain you...

2007-11-14T02:09:00.000+01:00

... by myself.

mne je veselo už od piatku. sedeli sme s kačič v malom baríku a pri pohľade so zatvorenými očami sa mi zrazu všetko zdalo byť stiesnené. nohavice, tričko, tequila, hlava...
oči som odvtedy neotvorila. pre istotu. nechcem ich otvoriť. pre život.

2007-11-11T12:32:00.000+01:00

Malý kúsok dobra

Blázon: Všetko sa deje za určitým cieľom... Ja som si uvedomil, že človek má v živote jediný cieľ: egoistický, smradľavý cieľ – všeobecný blahobyt. A len naozaj malý kúsoček v nás je dobrý. Čo myslí aj na niečo iné ako na seba. A ten kúsoček ti v dnešnej dobe aj tak všetci vytrhávajú a šliapu po ňom.

Ja: Nuž, aspoň nám bude dobre.

Blázon: Čo ja viem...

Ja: Teda aspoň by nám mohlo byť. A pokojne aj na úkor ostatných. Alebo toho dobrého v nás. Aj tak je ho málo, keď ho zaleješ, nepodrastie. Načo potom nosiť takú nepotrebnosť v sebe? Je to ako slepé črevo... Keď sa ozve, môže ťa zabiť. Je možno lepšie, keď sa ho vzdáš. Je menšia šanca, že kvôli nemu skončíš zle...

Nový život

... je to ako prejsť dvermi...

...škoda len, že z pleteného svetra,
čo máš na sebe sa ti do nich
zasekne nitka

a tak čím ďalej kráčaš,
tým viac odhaľuješ to,

čo by si chcel, aby ostalo skryté...

O víle

Vybehla som spoza rohu a v diaľke sa práve strácal červeno-biely zadok odchádzajúceho autobusu. Škaredo som zakliala, vysypala z topánok kamienky a vykročila som na zastávku.
„Prečo máš mašličku na taške?“ vytrhol ma zo študovania cestovného poriadku detský hlások.
„Pre pekné spomienky,“ s podvedomým úsmevom som si napravila zelenú stužku, ktorú som si od stužkovej ešte nezložila.
„Ušiel ti autobus, však? Aj ty ideš do školy?“
„Ja už nechodím do školy.“
„Ja dnes idem prvý krát... Nechceš cukrík?“ natŕča ku mne dlaň malé dievčatko sediace na lavičke. Plavé vlásky má zapletené do dvoch copíkov, modré očká na mňa veselo žmurkajú. Krátke nôžky ešte nedočiahnu na zem a hompáľajú sa vo vzduchu.

Ach dievčinka, ako Ti závidím...

Píšem ceruzkou

Píšem ceruzkou. Robím to vtedy, keď som si nie istá riadkami, ktoré budú nasledovať. Keď sa za ne hanbím, lebo sú pravdivé.
Je asi pol druhej ráno. Ležím v posteli a po izbe sa rozlieha letmé svetlo sviečky. Osvetľuje len jej blízke okolie. To mi stačí. Ďalej vidieť nepotrebujem. A možno ani nechcem. Už hodnú chvíľu neuvažujem nad budúcnosťou. Nerozmýšľam nad tým, čo by bolo keby... Bojím sa takých myšlienok. Kto nič neočakáva, nebýva sklamaný. Najprv som si myslela, že to bude ťažké. Nevymýšľať si nereálne scenáre nereálnych situácií. Ale ono je to v skutočnosti až detsky jednoduché. Žiť bezprostredne len pre prítomnosť.
Deň je pre mňa hrozne krátky. Myslia si to aj iní ľudia, alebo je toto podozrenie doménou tých, ktorí milujú slová? Zbožňujem písanie. Chcela by som napísať celý svoj život. Napísať a prežiť. Žiadne hlasné slová. Ani šepot. Len ticho. A v tom tichu hukot horiacej sviečky a šum ceruzky tancujúcej po bielych stránkach papiera.

Na pieskovisku

Na pieskovisku mi bolo vždy krásne. Lopatkou a kýblikom som budovala kráľovstvo bez brokolice a pavúkov. Kvetinkové dieťa...

Mala som rada piesok za nechtami, v ponožkách, v očiach, v duši. Tisíckrát som sa prehrábávala v sypkom svete a nachádzala obaly z ovocných cukríkov.

Vysoké veže zničil čas. Hrady si už staviam len slovami a búram gumou. Veľké dieťa...

Zo života

Sneží. Zistila som to, keď som ráno umývajúc si zuby chcela skontrolovať nebo. Na strešnom okne sa však miesto jasných hviezd rozprestierala biela studená hmota.

Fajn, že mám číny.

V autobuse mi fúkalo na nohy a na nos sem-tam dopadla snehová vločka.
Na chodníkoch som čierno-bielo preskakovala mokré mláky a vyhýbala sa farebným ľuďom v šáloch. Bez šálu.

Picasso ma držal pri živote a bdení prvú hodinu. Teta za katedrou otvárala ústa do rytmu Californication...

Čaro Vianoc

Zistil som nové zaklínadlo na čaro Vianoc... Musíš ho vysloviť nahlas pri stromčeku, aby ťa všetci počuli... Tesne pred tým, ako idete rozbaľovať darčeky... Musíš sa hlboko nadýchnuť a vydýchnuť a povedať akafukabukafukamilkadarykuká :) a je to.... (môžeš ho opakovať aj pred každým darčekom, alebo kedy len chceš, funguje až do Silvestra). Je to aj so zárukou, keby dačo, tak ti vynahradia dobrý pocit, ak by si ho nemala ;)

(Roman Moravčík)

No time for...

Nemám čas rozmýšľať. Nie, že by som to pokladala za mrhanie času alebo prežitok. Jednoducho dávam prednosť činnostiam, ktoré nezostanú len v mojej hlave. Je to možno praktické, veď kto by už len chcel večného snílka, každodenného day-dreamera, ktorý nie je schopný ani ožehliť košeľu.
Práve sa nachádzam kdesi na polceste medzi týmito dvoma svetmi. Avšak už nie som filozof a ešte som sa nestala ani žehličom. Vlastne to nie je polcesta, je to akýsi priestor medzi dvoma magnetmi.
Modlím sa, aby mal ten snívací silnejšie magnetické pole...

O kozmonautoch

Každý chcel byť aspoň raz v živote astronautom. Byť bližšie k Slnku, hviezdam, Marsu... Letieť vysoko, vyššie než k oblakom a vidieť krásu Zeme, ktorá sa vzďaľuje našim nohám.

Na to, aby človek videl Zem z tej krajšej stránky, bez krvi, nešťastia a detských sĺz, nemusí opustiť jej obežnú dráhu. Stačí sa stať pozemným kozmonautom.

Beznádej

Niektoré moje dni sú ako cudzie tmavé domy bez okien. Som v nich zatvorená bez jedinej sviečky či zápalky, len so svojou budúcnosťou. Zúfalo sa snažím hľadať dvere, cez ktoré by som sa zobudila do nového slnečného dňa.
V tme narážam do nábytku, zakopávam o veci porozhadzované po zemi. Odhodlanie nájsť východ sa každým ďalším zakopnutím mení viac a viac na úzkosť. Začínam mať pocit, že objaviť východ mi nie je súdené a ja budem musieť zostať v tejto čierňave. Bojím sa každého kroku, prevrhnutého kvetináča, pavučiny, do ktorej sa zamotám.
Už len bezmocne sedím na stoličke, do ktorej som narazila a dýcham všetok ten rozvírený prach poletujúci okolo mňa. Okrem tmy nevidím nič. Žiadne východisko. Oplatí sa mi vôbec ešte postaviť a skúšať ďalej?

Plynutie času

Vravieva sa, že v múzeách zastal čas. V prípade exponátov je to potešiteľné konštatovanie. Ľudia môžu ich krásu a zručnosť ich výrobcov obdivovať dlhé roky po tom, ako prestali slúžiť svojmu pôvodnému účelu. Fungujú ako stroj času, ktorý vás bezbolestne prenesie do časov dávno minulých.
Čo je však pre výstavné exponáty výhodou, pre mňa – lektora je nepochopiteľnou záhadou. Ručičky hodiniek sa neuveriteľne vlečú, ale myšlienky a skutky fungujú normálnou rýchlosťou. Hodinu naplním vecami, ktoré by mi za ťažkými dverami múzea trvali večnosť.
Tik...Mám nos nalepený na dverách a sledujem obednú premávku... Tak... Prší a kvapky sa rútia k zemi ako zostrelené holuby... Tik... Deti z denného tábora na treťom poschodí vyvádzajú ako kone... Tak... V Prahe bolo krásne. Môcť to ešte vrátiť. Nabila by som si baterky na nezabudla doma bublifuk... Tik... Dážď zjemňuje svoje dotyky. Kvapky dopadajú na zem, ale tá ich už nevládze vpíjať. Ostávajú po nich nezmazateľné stopy prerastajúce v kaluže... Tak... Keby som bola malá, rozbehla by som sa von a čľapkala sa v nich ako kačiatko... Tik... Tak... Tik... Tak...

3O seconds to prague

2007-11-10T14:26:00.000+01:00

Nikdy by ma nenapadlo, že na Mars je to tak blízko. Takmer nestihnutým autobusom do Bystrice a odtiaľ s kávou o trištvrte na dve ráno, s Maroon 5, Beatles, Coldplay a Účastníkmi zájazdu do Prahy.
Krásny spálený deň strávený bublením na Václaváku so sympatickým door-boyom z vedľajšieho hotelu sme s kamarátkou Kačič zakončili polnočným futbalom a malým pifčom ochraňované bývalým spolužiakom Filipčom a jeho spolubydlom Maťom na Podolí.
Druhý deň bol pre nás čiernym, Formou, nie obsahom. Bratranec si mňa a Kačič vyzdvihol skoro ráno, predal nám lístky do vesmíru a my sme sa mohli pred Sazka Arénou bezpečne odlepiť od Zeme. Tie štyri schody, ktoré nás delili od našej planéty, sa zdali ako nekonečno. Pod nami Zem a za sklom, tam kdesi v diaľke – Mars.
S novou kamarátkou Denisou sme si krátili dlhú chvíľu letu a v domnení, že už prešla polhodina sme sa každých päť minút pozerali na hodinky,
Od šiestej to už letelo rýchlejšie. Rada pri výstupe, predpríletové kontroly a čakanie na vylodenie sme všetky tri vyčkali ruka v ruke, pripravené na beh, v snahe byť na tej krásnej vysnívanej planéte prvé. Beh sa vyplatil. Tri malé pozemšťanky zastavilo zábradlie a milý holohlavý ujo navlečený do reflexnej vesty. Polhodinu sme nemohli uveriť, že sa nám to podarilo a snáď až keď zhaslo svetlo som si uvedomila, kde vlastne som.
Po švédskych Blindside sa mi zastavil čas aj srdce. Tá chvíľa ticha a tmy ma zmiatla, bála som sa, že tma a ticho tam ostanú, no viac som sa bála, že niekto príde. Bála som sa, že si nič nezapamätám, že mi všetko ujde. Tma sa vyfarbila na modro a mne zovrelo hrdlo. Nemôže prísť. To sa mne predsa nemôže stať. Odkedy majú snílkovia také šťastie?
Prišiel. Prišli všetci. Alebo prileteli? Ja už ani neviem, hrča v hrdle mi nedovolila vidieť ani myslieť. A baterka vo fotoaparáte fotiť.
Myslela som si, že moje spomienky sú týmto úplne stratené. Ale zostal aspoň pocit. Taký omamný ako najlepšia káva a neskutočný ako slnečnica v treskúcej zime. A Beautiful Lie, Battle of One, The Kill, Fantasy, From Yesterday, I’ll Attack... Koniec sna. Alebo predsa nie? Od prebudenia ma zachránila len autogramiáda. Len...
Chytila som Kačič za krídelko, nech mi nikam neuletí a spoločne sme plávali morom human beings, snažiacich sa dostať čo najbližšie k svojim hviezdam z televízie. Namiesto šumenia a penenia mora bolo počuť nadávanie a hystériu. A tóny začínajúcich Linkin Park.
Morský prúd nás hnal rýchlo. Takmer som sa ani nestihla spamätať a už som stála oproti usmievajúcemu sa Tomovi a nestihnúc mu ani poďakovať podpisoval moju vstupenku Jared. A jeho modré oči. Tie nepodpisovali. Len sa dívali.
Morský prúd ma vypľul na druhý breh a ja som tam len tupo stála rozmýšľajúc, či tie dve bytosti boli naozaj len čosi cez meter odo mňa alebo to bolo zas len v televízii. Ale nedokázala som na to prísť, tak som sa len ďalej pozerala.
V akomsi divnom stave apatie až šialenstva sme s Kačič vplávali naspäť do haly a už len skákali a kričali. In the end...
Dlhú radu v metre pred automatom na lístky sme presedeli v neďalekom bare pri fľaške minerálky okukujúc perfektné tričko na obďaleč sediacom (možno aj kvôli tomu tričku) sympatickom mladom mužovi. Minerálku sme museli vychlípať rýchlo – o polnoci letelo posledné metro. Niekde medzi tými bublinkami sme sa rozhodli, že by bol hriech nevidieť nočnú Prahu a nestretnúť v nej 30STM. Sadli sme si, len tak v trištvrťákoch a tričku na ramienka, na Václavák pod koňa a stále predýchavali, čo sme zažili. Každou minútou vzďaľujúcou sa od koncertu sa mi to všetko zdalo byť menej a menej skutočné. Z premýšľania nás vytrhávali ďalší noční návštevníci. Najprv ujo, čo chcel drobné, ale keďže sme mali len keksy, sklamaný s jedným odišiel. Potom milí chlapci kdesi zo západnej Európy, ktorí chceli chillin’, ale my sme nechceli. Pred ďalším sociálnym približujúcim sa prípadom sme sa radšej odkotúľali na lavičky o niečo nižšie. Tam sa na nás usmievali dva podivné východoeurópske typy, ktoré nevedeli pochopiť, prečo s nimi nechceme ísť na pivo. Potom pochopili a odišli hľadať iné piva chtivé obete. Jared a jeho kamaráti nás otravovať neprišli. Taxikári sa obďaleč oblievali vodou a my, s myšlienkou na hranolky od uja McDonalda, sme sa odobrali ďalej dolu námestím. Nášmu obľúbenému door-boyovi sa už zrejme skončila šichta, tak sme zatisli slzu a šli zajesť smútok.
McDonald bol plný po anglicky hovoriacich indivíduí a lákavého tepla. Skoro sa mi odtiaľ nechcelo odísť späť do tej zimy. Počas prežúvania sme vymýšľali ďalší program. Z hranolkového tepla sme vyšli do chladnej jarnej noci. Keď sme prišli na zásadnú križovatku, stal sa zázrak. Teda, aspoň nám to v tej chvíli pripadalo ako zjavenie.
„Kam teda pôjdeme?“
„What if I wanted to break? Laugh it all off in your face? What would you do,” odpovedal Kačič odkiaľsi z rádia ujo s najkrajšími očami. Vtedy nebolo pochýb, že ich niekde stretneme. Vybrali sme sa na Karlov most – veď tadiaľ proste musia ísť. Predpovedala to aj Kačičkina predtucha – už týždeň sa pozerala na hodinky v rovnakočíselný čas. Tak sme čakali. 1:11... Čakali. 2:22... Behali z jedného konca mosta na druhý. Od zimy a bublinkovej nálady v hlave som začala robiť mlynské kolá. Reku, že ak pôjdu okolo, nech si nás všimnú. Kačička už chytala husiu kožu, keď sa pri nás pristavil milý kanadsko-americký párik a ochotný Californčan sa hotoval požičať skrehnutej Kačič svoju čiernu košeľu. Po troch gombíkoch si to rozmyslel. Škoda, vyzeralo to sľubne. Trochu sme pokonverzovali a oni sa pobrali ďalej. 3:33... Hádam by už aj mohlo ísť prvé metro. Pobrali sme sa smerom k Staromestskej a zúfalo sa snažili otvoriť zamknuté dvere. Tak ešte nie. Zo zástavky nám zdrhla tramvaj, tak sme naďalej slúžili ako guides pre zahraničných turistov a v túžbe nezamrznúť sme sa prechádzali mestom. Uličkami sme sa, ani neviem ako, dostali na Staromestské námestie, kde sme sa podelili s ďalším hladným Čechom o venčeky a jeho kamaráti nás obvinili z nechutenstva. 4:44... Bol čas ísť. O piatej by už snáď to metro chodiť mohlo. Stanica bola otvorená a nás vcuclo dnu jej krásne teplo.
Skrehnuté, unavené sme padli do postele tak, ako sme boli, čo najtichšie, lebo chalani mali ráno skúšku. Ráno sme sa zobudili o deviatej, chlapci už drvili CS. Vraj aby sa pred tou skúškou nezbláznili. Potom sa pekne obliekli, nechali si zaželať veľa šťastia a vybrali sa čeliť osudu.
My sme zatiaľ premýšľali, ako im poďakujeme za opateru a ubytovanie. Plánovali sme niečo tekuté, ale keďže sme nepoznali vkus a chute dotyčných pánov, rozhodli sme sa, že po bujarých oslavách urobenia skúšky im dobre padne čoko.
Poďakovali sme, rozdali čokoládky, pekne sme sa rozlúčili a pobrali sa odprevadiť Kačič na autobus. Pôvodný plán skočiť ešte do mesta (my ich predsa stretnúť musíme!) padol hneď ráno, keď sme uprednostnili teplo vyhriatej postieľky.
Na Florenci sme si popriali merry fucking a ja som sa pobrala na rande s Tomom. Chceli sme si ísť sadnúť na kafčo, ale po dlhodobejších problémoch s mojou, v čechách neplatnou, zľavou a tým spôsobenej nedostatočnej finančnej hotovosti, sme skončili na pitive z automatu. Môj lístok s prestupnou stanicou Žilina ma desil, bez cudzej pomoci som sa takéhoto prestupového manévru bála. S Tomom som vychlípala čoko s mliekom a odprevadila ho k vlaku. Môj išiel o hodinku, tak som si trošku poskákala pomedzi holubmi, očkom som pokukávala po bytostiach zjavne sa chystajúcich na dnešného Marylina Mansona a s tou istou bublinkovou náladou, ktorá ma ráno nútila na Karláku robiť mlynské kolá, som teraz skákala z dlaždičky na dlaždičku smerom k nástupišťu. Odchod z Prahy bol zvláštny, keď sa vlak pohol, mala som pocit, že mi tam ostala nejaká časť môjho tela. Možno 21 gramov... Sprosté Newtonove zákony.

P.S.: Prestup v Žiline sa nepodaril

zabila som...

2007-10-25T04:11:00.000+02:00

Zobudila som sa neskoro do slnečného dňa. Spievajúc si Pushing me away a klepkajúc si po stole ako po čierno – bielych klapkách klavíra som si do tašky naložila zošit, pero, detskú výživu a vybrala sa do roboty.
I´ve lied to you the same way that I always do, nohami som si prepletala do vône neskoroaugustového rána. Dvaja páni na zastávke, viditeľne skúšaní životom, si kompletizovali spomienky z poslednej prepitej noci. Smrad z ich duší som zaháňala sluchátkami v ušiach.
Cestou v autobuse som v duchu kričala Why I never walked away, why I played myself this way a s ľahkosťou v srdci som sa usmievala na svet.
Cestou k oblakom ma z cupkania po kamenných schodoch vyrušilo zúfalé čvirikanie vtákov z neďalekého stromu. S hlavou vykrútenou k nim som si skoro nevšimla dôvod ich paniky. Na zemi ležali dve vtáčatká, jedno sa triaslo strachom, dušička druhého len nedávno vyletela otvorenými očkami ako mydlová bublina z bublifuku.
Bála som sa dotknúť toho trasúceho sa telíčka, chytiť ho do ruky. Možno som sa bála chytiť tú smrť, ktorá sa okolo neho plazila a obrastala všetko naokolo. Zbabelo som vybehla hore schodmi pre pomoc. Prišli prví návštevníci a bolo treba ísť pootvárať okná a expozície. Má to síce robiť vrátnička, ale čo by som pre jej milý úsmev neurobila. Na vtáčika – bojovníka som na chvíľu zabudla – veď nemá kam uletieť.
Otvorila som všetko, čo bolo treba a s odhodlaním v zbabelom srdci som sa vybrala dole schodmi zachrániť nevinný život. Nerozmýšľala som, išla som mechanicky, ako keby som to robila každý deň. Pozerala som pod nohy, aby som nemusela zo zeme zachraňovať ešte aj seba, keď som zbadala z miesta, kde som nechala vtáčika, odchádzať mačací chvost. Zúfalá mama ešte prenasledovala šelmu. Po vtáčatkách nezostalo na kamenných schodoch ani pierko. Príroda je silnejšia ako ľudská odhodlanosť...

ranné spravodajské rozhovory

2007-10-25T04:03:00.000+02:00

...keď je človek naozaj zúfalý a okrem topánok ho tlačí aj čas, a na blízku okrem kyslých rybičiek a hodiniek, na ktorých varovne svieti 4:09 naozaj nikto nie je, spravodajský rozhovor vie urobiť aj vrámci vlastných možností... sám so sebou...

V sobotu mala v trnavskom divadle premiéru Vaša najnovšia divadelná hra. Ako by ste ju v krátkosti charakterizovali?

Každopádne som ju nechcel ponímať ako klasickú aristotelovskú drámu, takže milovník tradičného divadla si asi bude od zúfalstva trhať vlasy. Nehľadajte v nej dej, možno len letmý náznak, nehľadajte skutočné charaktery, snáď len mozaiku vytvorenú z mnohých osôb, ktoré som len tak stretol na ulici, alebo s nimi cestoval vlakom. Nehľadajte logiku, je jej tam skutočne málo, takmer toľko, koľko v skutočnom svete.

Charaktery postáv v hre sú teda vymyslené? Alebo ste ich našli v reálnych ľuďoch z Vášho okolia?

Ako som spomínal, kvôli absurdnosti samotného deja, aj jeho postavy musia pôsobiť absurdne, a tak sú poskladané z viacerých vlastností, ktoré som si požičal od skutočných ľudí, ktorých som kdesi stretol. Takže človeka z mojej hry len tak ľahko na ulici nenájdete, aj keď vylúčené to, samozrejme, nie je.

Bol to Váš prvý literárny počin?

Nie, už od čias slohových prác na základnej škole som si stále niečo zapisoval, ničil papiere, občas som napísal sloh aj zopár spolužiakom z triedy. Písaval som básničky, najskôr pre spolužiačku Janku s jamkami v lícach, potom som to začal brať vážnejšie a na strednej škole som prispieval aj do školského časopisu a do miestnych novín. A nie len poéziou.

Ktorá rola Vám najviac vyhovuje - básnik, publicista alebo dramatik?

Každá jedna z nich má svoje čaro, je to vlastne ako striedanie počasia – veľa dažďa škodí, tak, ako aj veľa slnka...

Kde hľadáte inšpirácie a nápady? Je Vašou inšpiráciou predpoveď počasia?

To zase nie, aj keď sa musím priznať, že moja nálada od meteorologickej situácie značne závisí. Väčšinou si pripadám ako „Popelka“, zaujme ma to, čo mi „brnkne“ do nosa. Sú to najmä každodenné problémy, nemám záujem rozoberať svetový mier, skleníkový efekt či rybolov v Severnom ľadovom oceáne. Ľudia sú s takýmito témami konfrontovaní na každom kroku, už ani autobusom sa neodveziete bez toho, aby na Vás nesvietil plagátik s nejakou spasiteľskou myšlienkou.

Ďakujem za rozhovor.

Bola raz jedna dedina

2007-10-15T20:07:00.001+02:00

„Milé deti, vitajte pri rozhlasových prijímačoch. Pokojne sa usaďte či usalašte v postieľkach a započúvajte sa do dnešnej rozprávočky.“

Zvuk prichádzajúceho vlaku priviezol do trnavského Divadla Jána Palárika na piatkovú verejnú generálku svieže nedeľné ráno.
Sviatočnú idylku rodiny Onajovcov narúša snáď len aróma cesnakovej polievky šíriaca sa z hlbín rýchlovarnej kanvice a podľa demokratickej väčšiny domácnosti aj bojové nálady ich „mamuše“ (Nina Kočanová). Ostatní členovia si žijú svojím zabehnutým lenivým životom, neveľmi odlišným od zbytku obyvateľov dedinky Kozobobkovo.
Dcéra Janka (Zuzana Šebová), populárna medzi mocou svätou i svetskou, prináša do deja nie príliš inteligentný, zato cieľavedomý pohľad na život, starý Onaj (Tibor Vokoun) patrí už takmer k stálemu inventáru miestnej krčmy a jablko, ktoré nespadlo ďaleko od otcovského stromu – Jano (Gregor Hološko).
Avšak spadnuté jabĺčko by sa rado odkotúľalo z rodnej dedinky. V teple postele, tam hore pod plafónom, kde je bližšie ku hviezdam, sníva tento súčasný pecivál ružový sen o úteku zo svojho čierno-bieleho sveta, no nevie sa dostať ďalej, než sa svoj plot.
Trnavskí herci pod režisérskym vedením Michala Babiaka rozohrávajú priamo pred našimi očami príbeh o veľkom stáde, ktoré smrad malomeštiactva, ktorým páchne ich správanie, prekrývajú voňavkou nedeľného rána a čiernej ovci s obrovskými snami a silne vyvinutou slabou vôľou.
Predstavenie z pera Milana Jedličku s dramaturgiou Slavomíra Rozenberga spieva, vonia, „spíkuje“ a prstom ukazuje na problémy súčasnej slovenskej porevolučnej spoločnosti. Poukazuje na hromadnú nezamestnanosť a alkoholizmus, ktoré okrem zmien po roku 1989 zapríčinili aj klasické vlastnosti Slovákov – zápecníctvo, nepriebojnosť a sklony k rezignácii, ktoré môžeme vidieť na osadenstve kozobobkovskej krčmy, ktoré nimi priam prekypuje.
Odchádzajúci vlak odváža príbeh, no my zostávame zamyslene stáť na nástupišti s chrobákom v hlave, ktorého nám nasadil do hlavy autor. Dej možno naozaj nebol až takou alegóriou, ako sa na začiatku zdalo. Rovnakých ľudí, akí obývajú Kozobobkovo, môžeme nájsť kdekoľvek okolo nás. Bola to naozaj len rozprávka?